19. storočie

Prehľad historických prameňov o Rusínoch

1803 Ján Kutko napísal „Grécko-katolícky katechizmus“ uhro-ruským spisovným jazykom, ktorý vznikol zmiešaním cirkevno-sovanského jazyka s miestnym dialektom. Katechizmus sa používal až do začiatku 20. storočia. /Lit. 32, str. 50, J.K./

1805 Hryhorij Tarkovič, významný podkarpatorusínsky osvietenský činiteľ, napísal ódu venovanú populárnemu štátnikovi, uhorskému palatinovi (kancelárovi) arcivojvodovi Jozefovi. V óde sa vyskytla myšlienka o slovanskej spolupatričnosti, obdiv k súčasnej ruskej literatúre a jej predstaviteľom, Lomonosovovi a Sumarokovovi. Zároveň Tarkovič konštatoval, že v Karpatách žijú „uhrorussi“ a práve Karpaty sú pravlasťou Slovanov. Óda Tarkoviča bola známou i v petrohradských kruhoch. Najvýznamnejší ruský historik Karamazin dokonca cituje ich prvých 43 riadkov v prvom zväzku svojho základného  diela Istorija gosudarstva Rossijskogo (História štátu Ruského), 1817 (Lit. 46, s. 181, J.K.).

2.9.1806 Panovník František II. ustanovil za definitívne sídlo Košického vikariátu Prešov (J.L.)

2.9.1806 Bol vydaný kráľovský rozkaz, aby bolo sídlo  gréckokatolíckeho vikariátu v Prešove a ich chrám prebudovaný na cerkov východného obradu.(Lit. 8, str. 469, P.T.)

nov. 1809 Generálnym kapitulárnym vikárom mukačevským sa stal Michail Bradáč, ktorý bol súčasne aj rukopoloženým dorilejským episkopom pre košický vikariát (11.3.1808 menovaný za gréckokatolíckeho episkopa aj kráľovským rozkazom, pod jeho správu patrili stolice: Abajvar, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš, Torňa a vrchná časť Zemplína) (Lit. 8, str. 470, 472, P.T.)

19.11.1809 Umrel slávny rusínsky episkop Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie Andrej Bačinský. (Lit. 8, str. 472, P.T.)

18.12.1813 Košickým gréckokatolíckym vikárom sa stal Grigorij Tarkovič (Lit. 8, str. 474, P.T.)

3.11.1815 Mukačevské biskupstvo rozhodnutím cisára Františka II. Bolo rozdelené na dve časti – z pôvodného Mukačevského biskupstva bolo pritom vyčlenené novo vzniknuté Prešovské biskupstvo, ktoré sa územne krylo s bývalým  Košickým vikariátom. (J.L.)

3.11.1815 Uhorský kráľ, na podnet kléru dal príkaz na vytvorenie Prešovskej gréckokat. eparchie a rozdrobenie Mukačevskej.(Lit. 8, str. 478, 479, P.T.)

22.12.1815 Grigorij Tarkovič sa stal kapitulárnym gréckokatolíckym  vikárom v Užhorode (Lit. 8, str. 474, P.T.)

19.3.1816 Kráľ František I. menoval za episkopa Mukačevskej eparchie Alekseja Pocsy (mal 464 príchodov) a za episkopa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie Grigorija Tarkoviča (mal 188 príchodov) (Lit. 8, str. 480, P.T.)

22.3.1816 Radou námestníkov kráľa bol za episkopa Prešovskej gréckokatolíckej eparchie menovaný Grigorij Tarkovič.(Lit. 8, str. 481, P.T.)

8.11.1816 Účinkovať začal košický gréckokatolícky vikár Ivan Oľšavskij.(Lit. 8, str. 474, P.T.)

16.11.1817 Na príkaz kráľa bol  vikárom uvoľnený kláštor minoritov pre episkopa G. Tarkoviča a gréckokat. episkopstvo dostalo a dostávalo financie z kráľovskej pokladne.(Lit. 8, str.483, P.T.)

18.12.1817 Narodil sa Adolf Dobriansky, politik, zástanca práv Rusínov v Uhorsku, publicista, banský úradník. 1842-1846 bol vedúcim banským úradníkom vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici, v roku 1849 bol komisárom pri ruských intervenčných vojskách, v rokoch 1849-1850 bol dištriktuálnym referentom v Užhorode, v rokoch 1850-1851 Košiciach. V rokoch 1851-53 bol tajomníkom Jednotného miestodržiteľstva v Budíne, v roku 1953-60 ministerský radca v Oradei, 1860-61 pri uhorskom miestodržiteľstve 1861-64 pri uhorskej námedznej rade v Budíne , 1864 radca pri kráľovskej uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni. Stál pri zrode politického programu uhorských Rusínov 1849, spolupracoval so slovenským národným hnutím, bol členom Matice slovenskej, pridŕžal sa austroslavizmu, zástanca národnej jednoty Rusínov s Rusmi. 1861 a 1865 bol zvolený do uhorského parlamentu (Lit. 5. str. 16, J.K.)

1818 Prvé delenie mukačevskej gréckokatolíckej diecézy. Zo 192 farnosti v komitátoch Abov, Boršod, Spíš, Šariš a Zemplín bola vytvorená nová prešovská diecéza. Jej prvým biskupom pápež menoval Hryhorija Tarkoviča (Lit. 46, s. 187,  J.K.)

Biskup Grigorij Tarkovič (1818 – 1841)

Narodil sa 20. novembra 1754 v Pasike v Berehovskej župe na Zakarpatskú v učiteľskej rodine. Jeho otec bol kantorom a starý otec gréckokatolíckym kňazom. Gymnázium ukončil v Užhorode, filozofiu študoval vo Veľkom Varadíne. Potom ho biskup Andrej Bačinský poslal na teologické štúdiá do viedenského seminára sv. Barbory. Po ukončení štúdií bol 1. januára 1779 na Černečej hore pri Mukačeve vysvätený za kňaza biskupom A. Bačinským. G. Tarkovič bol veľmi učeným mužom. Ovládal spamäti mnohé diela Otcov z patrológie, ako aj rozhodnutia cirkevných koncilov. Ako delegát za svoju diecézu bol dvakrát vyslaný na snem do Bratislavy, a to v rokoch 1803 a 1807. Bol profesorom teológie v Užhorode, potom duchovným pastierom v Dorohe (dnes Hajdudorog) a v Užhorode. V roku 1813 sa stal košickým vikárom a roku 1815 kapitulárnym vikárom v Užhorode. I ako vikár žil v ústraní, venujúc sa štúdiu a knihám. Cisár František I. vybral vikára Tarkoviča za biskupa novozaloženej prešovskej eparchie a Svätá Stolica potvrdila jeho nomináciu 26. septembra 1818 po kanonickom zriadení biskupstva. Vysvätený bol v kláštore baziliánov v Krásnom Brode 17. júna 1821. Biskup Tarkovič, aj keď nebol rehoľníkom, žil veľmi skromným životom v schátralej rezidencii, ktorá bola pôvodne minoritským kláštorom, neskôr nemocnicou a vojenskými kasárňami a skladom. Toto nepohodlné bývanie znášal biskup celých dvadsať rokov. Posledné roky svojho života strávil biskup Tarkovič v utiahnutosti, preto riadenie eparchie vo väčšej miere zveril do rúk svojich tajomníkov. Zomrel 16. januára 1841, pochovaný je v krypte prešovskej katedrály. (Lit. 22, str. 18, 29, P.T.)

22.9.1818 Príčinou rozdelenia Mukačevskej eparchie a vytvorenia Prešovskej eparchie bola v tom, že eparcha mal obrovský pastoračný priestor na spravovanie, od Popradu až po Huculov, 13 žúp a 711 príchodov. (Lit. 8, str. 462,477, P.T.)

22.9.1818 Prešovské biskupstvo bolo kanonicky erigované pápežskou bullou Relata semper“ (J.L.)

22.9.1818 Bullou Relata semper pápežom Piom VII. bolo kanonizované (ustanovené) prešovské gréckokatolícke biskupstvo. Vzniklo odčlenením z mukačevského biskupstva  „celých 6 stolíc, a to Abov, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš a Turňu, ako aj 5 dekanátov zo Zemplínskej stolice, t.j. humenský, hostovický, laborecký, stropkovský a vranovský“. V bulle sa zdôrazňuje, že prešovský biskup „bude mať všetku možnú biskupskú právomoc nad všetkými zjednotenými Rusínmi gréckokatolíckeho obradu a nad inými, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení,..“ a svoju právomoc bude „vykonávať jedine voči rusínskemu kléru a ľudu a voči iným zjednoteným gréckeho obradu, ktorí nasledujú ich obrad a zjednotenie…“ Do tohto biskupstva pripadlo 193 farností s chrámami a monastiermi „pre osoby oboch pohlaví, všetkých obyvateľov Rusínov zjednoteného gréckeho obradu a iných, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení,..“ (Lit. 42, I.R.)

L. 1.RELATA SEMPER. Bulla Pia VII. o zriadení Prešovskej eparchie.

Na: www.grkat.nfo.sk/Texty/relata_semper.html

1818 – 1841 Gregor Tarkovič bol biskupom gréckokatolíckej cirkvi. (J.L.)

1819 – 1847 Silný rast drobných gazdovstiev ako následok rozdrobenia dedinských usadlostí a násilníckeho kradnutia rustikálnych pozemkov zemevlastníkmi. (Lit, 10, str. 17, P.T.)

6.8.1820 Slávnostná ceremónia uvedením gréckokatolíckej kapituly do “kafedralnoj cerkvi”, eparchia mala toho času 194 príchodov. Kapitula, ktorá začala fungovať mala 5 osôb -

kanonikov : protojerej Ivan Mechaj (*1776 – +28.1.1935), čtec Michail Kaňjuk  (*1762-+21.11.1832), pevec-kanonik Vasiľ Chodobaj (*1760-+10.5.1840), rizničij Andrej Chira (*1788-+17.5.1840), scholastik-kanonik Ivan Gabina  (*Cabovce-+1.12.1823) (Lit. 8, str. 488, 513-520, P.T.)

24.10.1820 Podľa rozkazu kráľa sa presunula časť archívu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie týkajúca sa “príchodov” do Prešovskej eparchie. Od začiatku bol archív dotovaný kráľom.(Lit. 8, str. 491, P.T.)

17.6.1821 Uskutočnila sa slávnostná konsekrácia (vysviacka) prvého prešovského gréckokatolíckeho biskupa  Gregora Tarkoviča v chráme kláštora otcov baziliánov v Krásnom Brode. (pripomienka Mgr. J. Coraniča, PhD.) Biskupstvo tvorilo 193 farnosti v župách, Gemer, Abov, Boršod, Šariš, Spiš a severný Zemplín. Polovica veriacich bola rusínska druhá polovica bola slovenská a maďarská  /Lit. 11, str. 142, J.K./

 

17.6.1821 Chirotónia prvého gréckokatolíckeho prešovského episkopa  Grigorija Tarkoviča v Krásnom Brode. (Lit. 8, s. 492, P.T.)

14.1.1823 Podľa rozkazu Uhorskej námestníckej rady Prešovská gréckokatolícka eparchia dostávala určenú finančnú podporu na výchovu kňazov a to v Pešti, Trnave, Viedni, Užhorode a v seminári. (Lit. 8, str. 497, 498, P.T.)

 

1827 Alexander Duchnovič, popredný buditeľ karpatorusínskeho ľudu, ako študent užhorodského duchovného seminára napísal dve ódy velebiace ruského cára Mikuláša I., víťaza nad Turkami a „osloboditeľa“ balkánskych Slovanov (Na triumf Nikolaja, carja Rossiji, jegda turkov vojeval, Na vzjatie Varny 13-go oktjabrja 1827 goda). Ódy Duchnovič napísal „slovano-ruským“ jazykom, ktorému rozumeli, ako sa domnieval autor, i samotní Rusi. Bol to však omyl, jazyk Duchnovičových ód bol podkarpatskou variantou cirkevnoslovanského jazyka (Lit. 46, s. 188,  J.K.).

 

1829 Alexander Duchnovič napísal „Ódy na víťazstvo Mikuláša cára Ruska“ v rodnom rusínskom jazyku. /Lit. 33, str. 85, J.K. /

 

1830 Rusínsky osvietenský činiteľ, absolvent viedenského Barbarea Ivan Fogoraši – Berežanin, napísal rozsiahlu prácu o dialektoch podkarpatských Rusínov (V obšče o različii slavjanských narečij, sobstvenno že o malo i karpato ili ugrorusskych). Podporoval názor vtedajších slovanofilov o jednote „ruského národa“ – Haliče, Ukrajiny a Ruska (Lit. 46, s. 188, J.K.).

1830 Rusínsky buditeľ, absolvent viedenského gréckokatolíckeho seminára Stadtkonvikt (1816) Michail Lučkaj (Pop), vydal latinsky písanú cirkevnoslovanskú gramatiku. On sám ju považoval za „sloveno-rusku“. Podnetom pre zostavenie bola skutočnosť, že „karpatskí Rusíni“ nemali vlastnú gramatiku ani literatúru, takže ani v slovanskom svete o nich nič nevedeli. Dokonca i taký znalec ako bol P.J. Šafárik považoval túto oblasť za „terra inkognita“. M. Lučkaj (Pop) zástancom slovanskej jednoty, vyzval predstaviteľov slovanských národov, aby starosloviensky jazyk používali ako literárny jazyk všetkých Slovanov. Po latinsky napísal šesťzväzkovu Históriu karpatských Rusínov (Historia Carpato-Ruthenorum). Práca ostala až do 20. st. v rukopise, ale napriek tomu ju poznali všetci rusínski národní činitelia 19. storočia. Ako knihovník a archivár užhorodskej biskupskej kancelárie mal Lučkaj (Pop) prístup k najstarším listinám a dokumentom z histórie Podkarpatskej Rusi. Jeho história, podobne ako história A. F. Kollára a I. Baziloviča je predovšetkým cirkevnou históriou. Od svojich predchodcov prevzal  prevzal romantickú  tézu o  pôvode Rusínov ako pôvodných obyvateľov karpatskej kotliny, christiazinovaných byzantskými misiami. Rusíni, podľa jeho názoru majú staroruský pôvod. Jeho meno bolo známe všetkým vzdelancom vtedajšieho sveta. Ján Kollár vo svojej poéme Slávy dcéra umiestnil Lučkaja v panteóne slovanských činiteľov vedľa Dobrovského, Obradoviča a Karadžiča (Lit. 46, s. 189, J.K.).

1830 Vydanie prvej gramatiky karpatskorusínskeho jazyka, autorom ktorej bol Michal Lučkaj (J.L.)

1830 Vyšlo rusínska gramatika Michala Lučkaja: M. Lutskay: Grammatica Slavo-Ruthena, Budae 1830.  (Lit. 10, str. 60, P.T.)

1834 Ivan Fogoraši-Berežanin vydal ďalšiu rusínsku gramatiku (Rusko-ugorskuju ili malorusskuju grammatyku). Myslel, že napísal gramatika súčasného staroslovanské-ho jazyka. V skutočnosti napísal gramatiku podkarpatorusínskej varianty staroslovan-ského jazyka. Zastával názor ako Lučkaj, že je nutné zachovať a používať staroslovanský jazyk v literatúre slovanských autorov. Moderné slovanské jazyky považoval za dialekty (Lit. 46, s. 191, J.K.).

1842 Ako prvý poukázal na zložitosť národnostných problémov v karpatskej kotline v 30.- 40. rokoch 19. storočia maďarský reformátor gróf Istvan Széchenyi. Vo svojom vystúpení na zasadaní Akadémie vied v Budapešti odsúdil extrémne prejavy  maďarského nacionalizmu. Zároveň upozorňoval, že rastúce národnostné uvedomenie a snahu o emancipáciu menšinových jazykov je potrebné chápať ako obrannú reakciu  pred maďarským nacionalizmom (Lit. 46, s. 192, J.K.).

1842 Pavel Jozef Šafárik vydal v češtine prácu Slovanský národopis v ktorej sa zaoberal  územným a etnickým rozložením slovanského obyvateľstva. Opísal aj hranicu maloruského nárečia, a teda aj Rusínov. Maloruské nárečie podľa Šafárika bolo rozšírené v Berežskej stolici, Užhorodskej, Užskej a Marmorošskej, z väčšej časti  v Zemplínskej a z menšej v Šarišskej, okrem nich boli roztrúsené v Uhorsku, v stoliciach pred Tisou a i za ňou. (Lit.5. str. 33, J.K.)

1843-1875 Jozef Gaganec bol biskupom gréckokatolíckej cirkvi. (J.L.)

Biskup Jozef Gaganec (1843 – 1875)

Rok po úmrtí Gregora Tarkoviča menoval pápež Gregor XVI. 2. augusta 1842 za prešovského biskupa dovtedajšieho kapitulárneho vikára Jozefa Gaganca. Narodil sa v rodine zamestnanca pohraničnej stráže na línii Dukla – Gorlice a bol pokrstený dňa 10. apríla 1793 vo Vyšnom Tvarožci pri Bardejove. Študoval v Bardejove (1801 – 1804), Sátoraljaújheli (1804­ – 1809) a Levoči (1809 – 1810), kde ukončil gymnázium, filozofiu vo Veľkom Varadíne (1810 -1812) a teológiu v Trnave (1812 – 1816). Biskup Samuel Vulkán ho 8. marca 1817 vo Veľkom Varadíne vysvätil za kňaza. Pôsobil v Ruských Pekľanoch, vo Viszlo a Gébelyikeresztúre. V tom čase ako ženatý kňaz ovdovel, pričom mu z tohto manželstva zostala dcéra Anna. V roku 1835 bol menovaný za prešovského kanonika a po smrti biskupa G. Tarkoviča bol zvolený za kapitulárneho vikára. Za biskupa ho vysvätil mukačevský biskup Vasilij Popovič dňa 25. júna 1843 v cisárskej kaplnke vo Viedni v prítomnosti cisárskeho dvora. Ako kanonik a neskôr generálny vikár venoval veľkú pozornosť pastoračnej činnosti kňazov a zakladaniu farských škôl. Stal sa uznávaným odborníkom v otázkach výchovy. V roku 1845 zaviedol vylepšený spôsob hospodárenia s finančnými prostriedkami farnosti a údržby cirkevných budov. Dal prebudovať biskupskú rezidenciu a katedrálu prispôsobil potrebám východného obradu. V roku 1846 dal v katedrále postaviť nový ikonostas, ktorý ju zdobí dodnes. V tom istom roku sa postaral o vyplácanie kongruí – finančnej podpory pre kňazov od štátu. Biskup Gaganec sa vyznačoval veľkou láskou do svojho rodného rusínskeho národa a k tradíciám východného obradu. Podobne, ako mukačevský biskup A. Bačinský v 18. storočí, aj Gaganec sa postavil na čelo národného obrodenia Rusínov. Preto si povolal za svojho spolupracovníka svjaščenika mukačevskej eparchie Alexandra Duchnoviča, ktorého r. 1845 ustanovil za prešovského kanonika, ktorý mu pomáhal v jeho cirkevných úlohách. V spoločensko – politických veciach bol jeho radcom  poslanec uhorského snemu A. Dobriansky. V revolučných rokoch 1848 – 1849 bol zo strany Maďarov a cisárskych úradníkov vo Viedni obviňovaný ako nepriateľ štátu. Súdny proces, ktorý mu hrozil, sa nakoniec nekonal. V roku 1848 zvolal do Prešova eparchiálnu synodu, na ktorej sa rozoberalo 28 otázok ďalšieho formovania cirkevného života v eparchii. V tom období započalo národné obrodenie, preto inicioval za spolupráce župných úradov zakladanie škôl v jednotlivých farnostiach. Mimoriadnu dôležitosť pripisoval výchove budúcich kňazov. Bohoslovcov i kňazov prešovského biskupstva posielal na štúdiá do popredných seminárov v Užhorode, Budapešti, Viedni, Prahe, Ostrihome a Trnave. Svojím príkladom vychovával z kňazov rodoľubov, ako obrancov pospolitého ľudu voči násilnej maďarizácie Rusínov. V tomto období sa začínajú prejavovať aj zárodky oživovania pravoslávia idey ruského mesianizmu, ktoré k nám začalo prenikať z Podkarpatskej Rusi. K tomuto rusofilstvu podnietil aj prvý všeslovanský kongres v Prahe v roku 1848. Proti týmto snahám biskup kategoricky vystúpil. Zostavil memorandum prianí svojho veriaceho ľudu, ktoré poslal cisárovi. Pre potreby eparchie začal budovať ruskú učiteľskú preparandiu a kňazský seminár v Prešove.  Priaznivo prijal novú rakúsko – uhorskú ústavu, v ktorej boli zohľadnené aj práva gréckokatolíkov – Rusínov. V roku 1850 založil kultúrno – národné bratstvo: Literaturnoje zavedenie. Zriadil noviciát v Krásnom Brode. Plánoval postaviť kňazský seminár a internát pre chlapcov – alumneum. V roku 1862 na podnet národného buditeľa kanonika Alexandra Duchnoviča založil Spolok sv. Jána Krstiteľa a predchodcu (Obščestvo sv. Joanna Krestiteľa predteči) a kúpil dom, kde bolo neskôr zriadené Alumneum. Tento spolok bol založený s úmyslom podporovať chudobných gréckokatolíckych študentov. Snažil sa o výchovu svetskej rusínskej inteligencie a podporoval vytvorenie – Obščestva sv. Vasilja Velikaho (1864 – 1902). Spolupracoval s Maticou Slovenskou, ktorej členom sa stal v pobočke šarišskej župe. Často sa stretával s Andrejom Radlinským a Jonášom Záborským. Podporoval snahy svojho priateľa A. Dobrianského o vytvorení autonómie Podkarpatskej Rusi. Zásluhy biskupa Gaganca na politickom, kultúrnom a náboženskom rozvoji ocenil aj cisár, ktorý mu udelil rád Františka Jozefa. V roku 1868 ho Svätý Otec Pius IX. menoval asistentom pápežského trónu. Zomrel po krátkej chorobe 22. decembra 1875 a zanechal po sebe pamiatku dobrého pastiera svojho ľudu. (Lit. 22, s. 18, 30; Lit. 23, str. 85, 87, 195, P.T.)

 

1845 J.V. Heufler vydal tzv. rečovú mapu, ktorá bola využívaná pri rôznych rozhodovacích príležitostiach ekonomického alebo politického charakteru (Lit.5, str. 28, J.K.)

do roku 1845 Vojsková služba Rusínov trvala 14 rokov (až do roku 1845).  (Lit. 10, str. 20, P.T.)

1847 Miloslav Hodža v knihe Dobruo slovo Sovákom, sucim na slovo v svojom delení slovanských národov píše: „Slovenov, čo sa menujú Rusi, Rossjani, Moskali, Rusíni, je päťdesjať dva milióni.“ vydeľuje tak Rusínov ako samostatný slovanský národ. Na tomto delení je taktiež zreteľne vidieť, že podľa Hodžu, sú Rusíni rovnako samostatným slovanským národom, ako aj Ukrajinci, ktorí sa vo vtedajšej dobe nazývali Rusi od slova Kyjevská Rus. Ďalej Hodža uvádza, že Rusíni žijú pod ruskou, pruskou a rakúskou nadvládou, čo sa zhoduje aj z inými historickými prameňmi. Geografickú polohu Rusínskeho etnika udáva Hodža aj konkrétne: „Pusťíš sa na víchod do Zemplínskej, do Ungvárskej  stolice, tam počuješ ťjež slověnskje zvuki, ale meno reči je Rusínska.“ Lit. 25, str. 32-34, 76, A. B. /

1847 Alexander Duchnovič vydal v Budine  prvú čítanku karpatskorusínskeho jazyka s názvom „Knižnica čitaľnaja dľa načinajuščich“, ktorú napísal ako svoj prvý národnobuditeľský počin /Lit. 33, str. 85, J.K./

 

1847 Alexander Duchnovič zostavil a na vlastný náklad vydal prvú učebnicu pre ľudové školy Knižica školnaja dlja načinajuščich, písana ľudovou hovorovou rusinštinou. Učebnicu školské úrady pre vyučovanie učebnicu neschválili, aj tak sa dočkala niekoľkých vydaní a bola veľmi populárnou nielen na Podkarpatsku, ale i v Haliči (Lit. 46, s. 195, J.K.).

do roku 1848 V oblasti Uhorska obývanej Rusínmi nie je postrehnutý žiaden nacionálny pohyb, a nemožno tu hovoriť o národno-oslobodzovacom procese.  (Lit. 10, str. 46, P.T.)

1848 V Uhorsku žilo 475 310 tisíc Rusínov (podľa Zori Halickoj), ktorí kompaktne obývali celú Maramarošskú, Berežskú, Uhočanskú, Užhorodskú župu a severné časti Zemplínskej, Šarišskej, Spišskej župy (spolu okolo 430 tisíc Rusínov obývalo severo-východné Uhorsko) a menšie enklávy v iných župách.  (Lit. 10, str. 41, 42, P.T.)

2.-12.6.1848 V Prahe prebehla za účasti zhruba 340 delegátov Slovanský zjazd, ktorý sa snažil vypracovať program zjednotenia slovanských národov habsburskej monarchie na základe federalizácie v duchu Palackého koncepcie austroslavizmu. Delegáti uhorských Rusínov na zjazde nebolo prítomní. 7. júna vyhlásil J. M. Hurban v mene Slovákov a Rusínov Uhorské memorandum, zložené zo siedmych bodov: 1) požiadavka uznania Slovákov a Rusínov ako samostatných národov zo strany maďarskej vlády; 2) Slováci a Rusíni majú mať v sneme  rovnaké práva ako Maďari; 3) Slováci a Rusíni majú mať vlastné snemy so stálym slovensko-rusínskym výborom, ktorý by obhajoval ich národné záujmy; 4) Slováci i Rusíni musia mať vlastný ucelený školský systém, katedry slovenského a rusínskeho jazyka pre Maďarov a naopak; 5) všetky národy Uhorska majú mať rovnaké práva, žiadny nesmie byť panujúci; 6) požiadavka oslobodenia Slovákov uväznených pre ich činnosť pri obhajobe národných práv, upustenie od prenasledovania slovenských a rusínskych národných činiteľov; 7) zaistenie práv Slovákov a Rusínov na zakladanie národných spolkov. Hurban predložené požiadavky v memorande zostavil a vyhlásil bez akejkoľvek konzultácie s rusínskymi činiteľmi (Lit. 46, s. 197,  J.K.).

1848 Konali sa voľby do uhorského snemu. V okruhu Banskej Štiavnice bol do uhorského snemu zvolený rusínsky činiteľ Adolf Dobriansky. Následne bol obvinený zo šírenia panslavizmu a bol mu odňatý poslanecký mandát. Na návrh novo zvoleného poslanca z Mukačeva za Berežský komitát, šľachtica Ferenca Romana, schválil uhorský snem uznesenie, že Rusíni nemajú dostať do rúk zbrane na obranu vlasti. V odôvodnení uznesenia sa uvádzalo:“ Rusínske obyvateľstvo podľahlo ruskej propagande v dôsledku čoho, akonáhle dostane zbraň, môže sa dopustiť nepremyslených činov“ (Lit. 46, s. 197, J.K.).

7.6.1948 Na požiadavku zastupiteľa Hlavnej Ruskej Rady I. Borisikeviča, ktorý poprosil slovenských predstaviteľov, aby na zastupovali aj uhorských Rusínov, 7.6.1848 na slovanskom zjazde v Prahe (2.6.1848-12.1848) slovenský predstaviteľ J. M. Hurban predniesol požiadavky Slovákov a Uhorských Rusínov, na ktoré ešte Rusíni nedozreli:

1. Aby Slováci a uhorskí Rusíni boli uznaní za svojbytné národy, a aby mali zastúpenie v uhorskom sneme

2. Zriadiť ich národné snemy a pri celouhorskom sneme vytvoriť slovensko-rusínsky výbor, ktorý by hájil ich národné práva

3. Aby si mohli založiť národné školy všetkých typov až po univerzitu.

4. Zriadiť katedry reči slovenskej a rusínskej pre uhorcov a naopak za štátne trovy.

5. Aby mali všetky národy v Uhorsku rovnaké práva, a aby ani jeden národ nebol panujúci.

6. Prepustiť z väzenia slovenských vlastencov.

7. Aby v budúcnosti neboli väznení pre obranu slovenských a rusínskych národných práv.

8. Aby Slováci a Uhorskí Rusíni mali práva zakladať také spolky, ktoré by priali rozvoju ich národnej otázky. (publikované aj v literatúre: Slovanský sjezd v Praze roku 1848, Sbírka dokumentu. Pripravil Dr. Václav žáček, 1958, str. 319), (Lit. 10, str. 165,166, P.T.)

27.6.1848 K revolučnej činnosti patril aj článok prešovského kanonika Viktora Dobrianského (brata Adolfa Dobrianského) v maďarských novinách “Budapesti Hirado”, kde zapiera nedokázané obvinenia gréckokatolíckeho duchovenstva z panslavizmu, hlása spoločný boj Rusínov a Maďarov za slobodu.(Lit. 10, s. 166, 167, P.T.)

27.6.1848 Na obvinenie Rusínov z panslavizmu ostro reagoval prešovský kanoník a brat „odvolaného“ poslanca Adolfa Viktor Dobriansky. V novinách Budapesti Hiradó uverejnil rozsiahly článok v ktorom zdôraznil, že Rusíni vždy v minulosti bojovali spoločne s Maďarmi za slobodu a nikdy sa nedopustili zrady. Uhorskí Rusíni, podľa Viktora Dobrjanského nemajú žiadne ilúzie o „Moskaľoch“. Napísal: “Nám je milejšia maďarská sloboda ako ruské samoderžavije a miernejšie podnebie Uhorska ako sibírske zimy“. Tento článok jasne dosvedčuje o promaďarskom postoji Rusínov ešte v polovici roku 1848 a o snahe zabezpečiť svoje vlastné záujmy v spolupráci s maďarskou revolučnou vládou (Lit. 46, s. 198, lit.46, J.K.).

18.9.1848 Pod vplyvom revolučných udalostí Š. Petoffiho uhorský snem odhlasoval všetky základné zákony, ktoré mali stanoviť jadro buržoáznych zmien v Uhorsku. Najväčšou zmenou bolo zrušenie poddanstva  a povinností poddaných urbariálnych dedinčanov. Oslobodení boli nie všetci dedinčania, ale iba tí, ktorí vlastnili do toho času poddanské pozemky, asi 2/3 obyvateľstva.  (Lit. 10, str. 159, 160, P.T.)

nov. 1848 Skupina umiernených rusínskych činiteľov na čele s A. Dobrjanskym sa dostala do protimaďarskej opozície. A. Dobrjanský  odmietnutý uhorským snemom, obvinený zo šírenia panslavizmu a prenasledovaný, sa uchýlil na východné Slovensko a hneď sa stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov, ktorá sa snažila vypracovať národný program Rusínov Uhorska. Dobrjanský študoval v Miškolci, Košiciach, Jágeri, Banskej Štiavnici a Viedni. Ako banský inžinier pracoval v Prahe, kde sa zoznámil s F. Palackým, F. L. Riegrom, a K. Havlíčkom-Borovským. Bol zástancom austroslavistickej koncepcie, predstav o federalizácii Rakúska a ideí slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Jeho skupina bola zložená výlučne z gréckokatolíckych duchovných kanoníci prešovského biskupstva Alexander Danický, Viktor Dobrjansky a Alexander Duchnovič, prešovský farár Jozef Šoltés a farár z Maľcová Anton Janisky. V Užhorode nevedeli, a ani sa nezaujímali, čo sa deje v Prešove. Skupina A. Dobrjanského vypracovala vlastný politický program: zjednotenie Rusínov uhorskej Rusi, východnej Haliče a Bukoviny v jednu provinciu v rámci habsburskej monarchie  (Lit. 46, s. 200, J.K.).

 

1848 Zrušenie poddanstva karpatských Rusínov a iných národov v rámci habsburskej monarchie  A. Dobriansky bol poslancom uhorského parlamentu v slovenskom výbore za okres Banskú Bystricu a vtom roku bol za Rusínov na Slovanskom zjazde v Prahe. Maďari podozrievali Rusínov z proruského cítenia kanonik prešovského gréckokatolíckeho biskupstva kňaz Viktor  Dobriansky /1816 – 1860/ prouhorské sympatie vyjadril slovami:“ Uhorská sloboda je nám drahšia ako ruská autokracia a prívetivá atmosféra Uhorska je príťažlivejšia ako sibírske zimy.“ Ešte aj rusínsky národný buditeľ, gréckokatolícky kňaz v tom čase veril že „Mimo Uhorska nieto života“  /Lit. 11, str. 143, J.K./

 

1848 Dvorný radca L. Rosenfeld podľa Heuflerovej etnografickej  mapy navrhoval ústrednej vláde vo Viedni administratívne rozdelenie Uhorska, aby sa pre budúcnosť oslabil maďarský vplyv a záujmy, ohrozujúce  centrálne postavenie Viedne. Podľa neho severozápadná časť Karpát bola úplne slovenská, len výbežky až po Dunaj, čiastočne obývali Maďari. Pripomenul, že na východ od slovenského územia v Karpatách bývajú v župe Šarišskej, Zemplínskej, Abovskej a Berežskej Rusíni. Otázku riešenia postavenia Rusínov nechával otvorenú. (Lit.5, s. 28, J.K.)

1848/1849 Niekoľko gréckokatolíckych kňazov spolu s A. Dobrjanskym uvažovali o možnosti pripojiť územie Rusínov Uhorska k Haliči a tak zjednotiť Rusínov monarchie. V spojení s nimi videli aj vlastné posilnenie pred maďarským útlakom (Lit.5, s. 74, J.K.)

1848 – 1849 Medzi Rusínov, ktorí boli vzdelaní a podpísali sa pod vznik národno-oslobodzovacieho procesu patrilo gréckokatolícke duchovenstvo na čele s Alexanderom Duchnovičom Veľkou brzdou nacionálneho pobytu bola nevzdelanosť Rusínov. Nedostatok vtedajších parochiálnych škôl a ich učiteľov – ďakov, ktorí učili iba písanie, čítanie a cerkovný spev, nenapomohlo veľmi národnému pohybu Rusínov.  (Lit. 10, str. 48, P.T.)

1848 – 1849 Strediskom národného života Rusínov sa stal Prešov, kde sa rusínski aktivisti mali možnosť stretnúť so slovenským nacionálnym ruchom, so slovenskými aktivistami, s ktorými udržovali  tesné vzťahy. V národných otázkach  bol tolerantnejší prešovský episkop Jozef Gaganec. (Lit. 10, str. 169, P.T.)

zač. 1849 Do Viedne prichádza delegácia “Uhorských rusínov” na čele s A. Dobrjanskym, ktorá predstavuje cisárovi Francovi Jozefovi list s prosbou “o spojení rusínskych hraničných oblastí v jeden politický a administratívny celok”, na ktorú dostala kladný prísľub (spojenie haličských a uhorských Rusínov). (Lit. 10, str. 171, P.T.)

 

1849 A. Dobriansky vypracoval memorandum uhorských Rusínov, ktoré malo názov Pamjatnyk Rusinov Uhorskych, bolo publikované v časopise Zorja halicka. Upúšťali od zjednotenia s haličskými bratmi, ale požadovali vymedziť rusínske okresy, bez ohľadu na doterajšie administratívne členenie a na prítomnosť iného národnostného živlu všade tam, kde počet Rusínov presahuje 15 tisíc obyvateľov okresu. Kde žili v menšine, žiadali pomerné zastúpenie Rusínov v orgánoch okresu. Memorandum obsahovalo 11 bodov. Viedeň urobila určité ústupky, okrem iného aj v zriadení užhorodského Ruského okruhu. Prvým referentom a a vedúcim kancelárie sa stal Adolf Dobriansky. ( Lit.5, str.7, J.K.)

 

1849 A. Dobriansky vrátiac s z Viedne na Východné Slovensko, vytvoril so svojou skupinou špeciálne memorandum, pozbieral podpisy a odišiel sa radiť do Haliče (11.4.1849) s Hlavnou Ruskou Radou v Ľvove. Nadväzujúc na to, noviny “Zorja Halycka” 11.5.1849 publikovala prvú konkrétnu správu o nacionálnom hnutí Rusínov v Uhorsku a o želaní Uhorských Rusínov oddeliť sa od Uhorska a spojiť sa s rusínskou časťou Haliče.(Lit. 10, str. 171, P.T.)

18.4.1849 A. Duchnovič publikuje v “Zorji Halyckij” svoju stať “Stan Rusiniv v Uhorščini”, ktorá informovala Haličanov o myšlienke o slabosti málopočetnosti Uhorských rusínov a nadväzujúc na to o nemožnosti ich samostatného voľného rozvoja v Uhorsku a želaní spojenia s haličskými Rusínmi..(Lit. 10, str. 172, P.T.)

máj 1849 A. Dobriansky odchádza do Viedne, aby sa dozvedel o osude podaných petícií. Tu je ministrom Bachom ustanovený za podkomisára ruských vojsk, ktoré si zavolal na pomoc proti maďarskému povstaniu cisár. (Lit. 10, str. 176, P.T.)

27.5.1849 A. Duchnovič bol uväznený a ako príčinu uvádza, že napísal niekoľko rusínskych knižiek. (Lit. 10, str. 174, P.T.)

júl 1849 Cez územie Rusínov prechádzala armáda. Rusínske obyvateľstvo ju radostne vítalo a pri útlaku maďarizácie obracalo svoje pohľady na silné Rusko. (Lit. 10, str. 177, 178, P.T.)

1.10.1849 Z Prešova do Viedne odchádza rusínska delegácia na čele s  A. Dobrianskym (Jozef Šoltés, Alexander Janický a Viktor Dobriansky), ku ktorej sa vo Viedni pridávajú (9.10.1849) Michal Visanik a Vikentij Aleksovič. Táto delegácia prišla do Viedne s cieľom predložiť požiadavky Rusínov v Uhorsku. Predtým viedla poradné rozhovory s predstaviteľmi haličských Rusínov (po 9.10.1849). Pri rokovaní s cisárom a jeho úradom vidiac, že si neželá spojenie rusínskych oblastí spravovaných Rakúskom v jeden celok, zriekli sa tejto požiadavky v danej politickej situácii  po dohode s Haličskými predstaviteľmi, ale nie navždy. (Lit. 10, str.180, 181, P.T.)

13.10.1849 Delegácia na čele s A. Dobrianskym navštívila komisára pre Uhorsko, baróna Karla Geringera, od ktorého dostala prísľub, že všetky ich želania spísané do memoranda budú vzaté do úvahy.(Lit. 10, str. 181, P.T.)

14.10.1849 Delegácia na čele s A. Dobrianskym navštívila so svojimi požiadavkami ministra A. Bacha, ministra spravodlivosti Šmerlinga, ministra financií Krausa a premiér-ministra Švarcenberga. (Lit. 10, str. 181, P.T.)

19.10.1849 Delegácia na čele s A. Dobrianskym predniesla cisárovi Francovi Jozefovi svoje požiadavky spísané do memoranda s názvom “pamjatnyk Rusiniv Uhorskych”. Na audiencii vystúpil Viktor Dobriansky, ktorý slovne pripomenul dlhotrvajúcu vernosť Rusínov cisárovi. Cisár delegácii sľúbil, že podľa možností budú vzaté do úvahy spravodlivé požiadavky Rusínov. Memorandum obsahovalo takéto požiadavky:

1. Deklarácia konštitúcie 4.9.1849 v oblastiach kde žijú Rusíni

2. Uznanie Rusínskej národnosti v Uhorskom kráľovstve

3. Vytvorenie špeciálnych rusínskych území, kde kompaktne žije 15 000 Rusínov.

4. Zavedenie rusínskeho jazyka do škôl, rusínsky jazyk sa musí stať úradným jazykom. Založenie rusínskych gymnázií a Užhorodskej akadémie

5. Vydávanie úradných novín, spoločných aj pre haličských Rusínov

6. Zrušenie všetkých obmedzení pre tlač cyrilikou

7. Zrovnoprávnenie rusínskych úradníkov, duchovenstva, učiteľov a ďakov s ostatnými obyvateľmi Uhorska

8. Zastúpenie rusínskej národnosti v cisárovom vojsku, dôstojníckych kruhoch a v centrálnych orgánoch vo Viedni.

9. Ustanovenie poľných kaplánov v plukoch, ktorých vojaci sú východného obradu.

10. Zachovať nacionálne práva Rusínov v oblastiach, kde tvoria menšinu a naopak. (uverejnené aj v lit.: “Zorja Halycka”, 1849, No 90-91), ale zo strany cisára a jeho úradu to boli ich prázdne slová a prísľuby o vyplnení.

Viedenský dvor ešte nejaký čas koketoval s národmi Uhorska, ktoré v ňom videli zástancu svojich národných záujmov a zosilňoval ich ilúzie. (Lit. 10, str. 181, 182, 183, P.T.)

nov. 1849 Adolf Dobrjansky, poslanec uhorského parlamentu za banské mesto Banská  Štiavnica bol bratom Viktora Dobrjanského – gréckokatolíckeho kňaza. Adolf Dobrjansky na udalosti v Uhorsku  reagoval opačne ako jeho brat – kňaz. Sformuloval politický  program , vyzývajúci Rusínov Uhorska k zjednoteniu  s ich  bratmi na severe za Karpatami, v Haliči. Stál na čele delegácie Rusínov Uhorska, ktorú prijal nový rakúsky cisár František Jozef /1848 – 1916/. Bol vymenovaný za rakúskeho styčného dôstojníka s ruskou armádou, ktorá mala pomôcť vytlačiť  uhorských revolucionárov a poraziť Uhorsko v zápase za nezávislosť. Stal sa  správcom užhorodského správneho dištriktu (zahŕňal župy Užskú, Berežskú, Ugočskú a Marmarošskú na Podkarpatskej Rusi), kde realizoval plán rusínskej národnostnej autonómie. Väčšinu úradníkov ustanovil Rusínov /Lit. 1, str. 144,   I.R./

 

nov. 1849 Vo vzťahu s novým vojensko-administratívnym rozdelením Uhorska bol vytvorený rusínsky “okruh” s centrom v Užhorode, kde patrilo v podstate územie podkarpatskej Rusi. Nadžupanom sa stal I. Villec zo Šariša a vedúcim kancelárom a referentom sa stal A. Dobriansky. Väčšina úradníkov boli Rusíni. (Lit. 10, str. 183, P.T.)

25.11.1849 V Užhorode prebehlo veľké slávnostné zhromaždenie, na ktorom vystúpil po rusínsky A. Dobriansky o doterajšom nešťastnom stave Rusínov a terajšom priaznivom období. Takisto prečítal aj text Konštitúcie zo 4.9.1849. Ako písala vtedajšia “Zorja Halycka”,bol to prvý prípad, keď náš rusínsky jazyk v “zemskom dome nadobudol diplomatickú serióznosť”. (Lit. 10, str. 183, P.T.)

 

1848-1849 Pri ruskom štábe generála Rjudigera Dobriansky bol komisárom viedenského cisárskeho dvora (J.L.)

 

1849 -1850 Vznik užhorodského vojenského okruhu, v ktorého správe boli prevažne karpatskí Rusíni (J.L.)

29.1.1849 A. Dobrjanský v čele delegácie „uhorských Rusínov“ prišiel do Viedne. Na audiencii u dvora odovzdal pre nového panovníka Františka Jozefa I. memorandum O zjednotení ruských korunných zemí do jedného administratívneho politického celku. Dynastia bola v ťažkej situácii, potrebovala akúkoľvek podporu, a preto sa rusínskej delegácii dostalo kladnej odpovedi (Lit. 46, s. 201, J.K.).

február 1849 V Prešove A. Dobrjansky so svojou skupinou zostavili zvláštne memorandum určené pre haličskú Holovnu Rusku Radu. Memorandum obsahovalo plán odtrhnutia Podkarpatskej Rusi od Uhorského kráľovstva a jej zjednotenie s Haličskou Rusou a Bukovinou v jednu korunnú provinciu. A. Dobriansky odišiel do Ľvova, doručil memorandum miestnym činiteľom národného hnutia a jednal z nimi o ďalšom postupe na ceste ku zjednoteniu (Lit. 46, s. 201, J.K.)

18.4.1849 Ľvovské noviny Zorja Halycka uverejnili rozsiahly článok A. Duchnoviča Situácia Rusínov v Uhrách. Cieľom článku bolo nielen informovať haličských Rusínov o postavení Podkarpatských Rusínov, ale i teoretické zdôvodnenie plánu skupiny Dobrjanského na vytvorenie jednotnej rusínskej provincie ako záruky ich ďalšieho  úspešného vývoja. Duchnovič zdôraznil, že tragédia Rusínov spočíva v tom, že sú rozdelení do desiatok komitátov, v ktorých dominantné postavenie zaujímajú Maďari. V dôsledku toho Rusíni nemajú vlastného zástupcu ani v komitátnom, ani v celoštátnom sneme a ani v štátnych úradoch. Z ekonomického hľadiska  sú chudobní, pôdy majú málo čo môže viesť v  budúcnosti k ich zániku. Jedinou nádejou podkarpatských Rusínov je podľa Duchnoviča súhlas panovníka so zjednotením Rusínov v jednotnej rakúskej rusínskej provincii (Lit. 46, s. 202,  J.K.).

27.4.1849 V Prešove bol zatknutý Alexander Duchnovič a eskortovaný do Košíc. Dôvodom jeho zatknutia bolo, že sa opovážil vydať niekoľko kníh v rusinštine. Toto zdôvodnenie znamenalo, že uhorské úrady nič nevedeli o proti maďarskej skupine A. Dobrjanského v Prešove, o účasti Duchnoviča v tejto skupine ani o jeho článku publikovanom v Zorji Halickej. Tieto činy podľa vtedajších právnych kritérií mohli byť kvalifikované ako vlastizrada. Nič sa nestalo A. Duchnovič bol prepustený. Vládny komisár šarišského komitátu barón Luženský napísal vo svojom hlásení o tomto incidente, že z celého prešovského kléru má Duchnovič najlepší vzťah k udalostiam v Uhorsku, a preto jeho zatknutie bolo neopodstatnené a trápne (Lit. 46, s. 203,  J.K.).

kon. apríla 1849 A. Dobrjanský sa vrátil, zo Ľvova do Viedne, aby u cisára alebo v blízkom okolí prejednal otázku vytvorenia jednotnej rusínskej provincie. Viedenský dvor a vládne miesta už boli zaneprázdnené prípravou rozhodujúceho úderu proti Uhorsku a o rusínsku vec úplne stratili záujem. A. Dobrjanský sa stretol s námestníkom ministra vnútra. Výsledkom schôdze bolo zistenie, že vytvorenie rusínskej provincie bolo zamietnuté „zo štátnych záujmov“. Vytvorenie provincie bol v rozpore s centralizačnými zásadami ústavy. Ako rozhodní odporci tohto projektu sa prejavili haličskí poľskí aristokrati, ktorí mali veľký vplyv vo dvore. A. Dobrjansky pochopil situáciu a svoj plán už ďalej nepresadzoval (Lit. 46, s. 204,  J.K.)

19.5.1849 A. Dobrjansky dostal ponuku od rakúskeho ministra vnútra Alexandra Bacha, aby sa stal cárskym komisárom v štábe ruskej armády smerujúcej do Uhorska. Dobrjanský ponuku prijal. Hierarchovia mukačevskej a prešovskej gréckokatolíckej diecézy neboli informovaní o činnosti skupiny Dobrjanského, sami jedinú cestu videli v spolupráci s maďarskou vládou. Správa o pripravovanej ruskej intervencii zaskočila gréckokatolíckych duchovných. Mukačevská diecéza biskupa Vasiľa Popoviča pokračovala v spolupráci s maďarskou revolučnou vládou. Prešovská diecéza okolo biskupa Jozefa Gaganca zaujala obojaké stanovisko. Naoko spolupracovala s maďarskými úradmi, v skutočnosti však nevykonávali nariadenia revolučnej vlády, ale naopak poskytovali rakúskemu a ruskému veleniu v Haliči správy o vojenských záležitostiach „povstalcov“. Pre sabotáž Gaganec bol predvolaný koncom mája do Debrecína , kde sa mu podarilo oklamať úradníkov výhovorkou a zdôvodnením svojho „opatrného“ chovania   (Lit. 46, s. 204, 205, J.K.).

13.7.1849 A. Dobrjansky bol menovaný rakúskym cisárskym civilným komisárom v štábe ruského generála T. Rűdigera. V polovici júla ruská armáda prekročila pod velením generála Paskoviča haličsko-uhorskú hranicu na Dukle a v Lupkove a postupovala na juh  cez územie obývané  Rusínmi v komitátoch Šariš, Abov a Boršod. Rusínski sedliaci sa zhromažďovali pozdĺž cesty  vedúcej z Dukly do Miškolca, po ktorej pochodovala ruská armáda, aby mohli poznať ruských vojakov. Ruskí dôstojníci  a vojaci boli prekvapení , že sa v nepriateľskom území stretli s priateľsky naladeným slovanským obyvateľstvom. Účastník ťaženia ruský dôstojník M. Lichutin si vo svojom denníku poznamenal, že po trojdňovom pobyte medzu „Rusnakmi“ sa s nimi dokázal ľahko dorozumieť. Konštatoval, že „ich príbuznosť s nami je vo všetkom viditeľná“. Jeho dojmy z hmotnej situácie Rusínov boli veľmi negatívne. Podľa názoru Lichutina Rusnáci sú chudobní, bývajú v úbohých príbytkoch a nosia chatrný odev. Všetci majú žalostný a zakríknutý výraz. Medzi Rusnakmi panuje hlad, pretože vojna im neumožnila ísť za prácou na Dolnú zem. Dojmy Rusínov zo stretnutia s ruskými vojakmi vyjadril i jeden anonym, pravdepodobne jeden prešovský seminarista. „Hovorili nám, že Rusi sú napolovicu mongolský kmeň. Odrazu sme s veľkým prekvapením zistili, že im rozumieme…Pochopili sme, že všetko, čo nám dlhú dobu o nich hovorili, bola samá lož. Teraz vieme, kto sme… Vieme, že Moskali nie sú žiadni divoki Mongoli, je to taký istý ruský národ ako i my. Sme rovnakí ako Moskali a Moskali sú ti istí ako Rusíni. Tak sme začali nad tým premýšľať.Prehnaná protiruská propaganda maďarských úradov mala u časti Rusínov opačný účnok. Zoznámenia s ruskými vojakmi a vznik pocitu príbuznosti zanechali hlbokú stopu v rusínskom prostredí, vyvolali vznik  zvláštneho fenoménu, ktorý postihol i Čechov o 40 rokov skôr pri napoleonských vojnách, tzv. ľudové rusofilstvo. A s nadšením vítal ruských vojakov v Prešove i A. Duchnovič – „bola to, poviem vám, ta prvá a možno i posledná radosť mojej duše a ostala navždy v pamäti“ (Lit. 46, s. 207, J.K.)

1.-7.10.1849 A. Dobrjanský po ukončení svojho pôsobenia v ruskom štábe generála Rűdigera bol menovaný najvyšším komisárom segedínskeho okruhu. Začiatkom októbra sa vrátil do Prešova. Aktivizoval činnosť svojej skupiny a začal pripravovať ďalšie jednania  vo Viedni  vo veci zriadenia  rusínskej provincie a uznania Rusínov ako samostatného národa. Aktivizácia tejto skupiny bola podporovaná z Viedne. „Bol nám daný tajný pokyn neoddiaľovať vyslanie delegácie, aby sa nejednalo o nás bez nás“ – oznámil Dobrjanskému tajnú správu prešovský biskup Gaganec. Dobrjanský vedel o centralizačných náladách vo Viedni, a preto sa vzdal myšlienky na zriadenie jednotnej rakúskej provincie na území Haliče, Bukoviny a Podkarpatskej Rusi. O zmene projektu informoval haličských rusínskych činiteľov. Spojenie medzi užhorodskou a prešovskou skupinou rusínskej inteligencie pre  vzájomnú nedôveru už nebolo nadviazané. Užhorodská skupina biskupa Popoviča bola od začiatku revolúcie naladená promaďarsky prešovská skupina biskupa Gaganca kľučkovala medzi oboma smermi, Dobrjanského skupina bola na cisárovej strane (Lit. 46, s. 210,  J.K.).

8.10.1849 O novom programe prešovských Rusínov informovala Zorja Halycka:“Uhorskí Rusíni pochopili, že vláda nepraje zjednoteniu, preto sa vzdávajú svojho pôvodného  návrhu. Podriaďujú svoje úprimní želanie vyšším požiadavkám politiky a potrebám spoločnej monarchie. Prosia iba o rovnoprávnosť s inými národmi, takú rovnoprávnosť, ktorá bola zaručená cisárskym slovom, prinesie šťastie, keď bude skutočne realizovaná (Lit. 46, s. 211,  J.K.)

9.10.1849 Do Viedne pricestovala delegácia prešovských Rusínov v čele s A. Dobrjanskym Členmi delegácie boli Viktor Dobrjansky, Jozef Šoltes, Alexander Danický, a viedenský lekár Michail Visianik (Lit. 46, s. 212,  J.K.)

13.10.1849 Rusínska delegácia navštívila cisárskeho komisára pre Uhorsko baróna Karla Geringera, ktorý ich uistil, že všetky požiadavky uvedené v predloženom memorande, budú podľa možnosti vzaté do úvahy (Lit. 46, s. 212,  J.K.)

14.-18.10.1849 Delegácia na čele s A. Dobrjanskym navštívila ministerského predsedu knieža Schwrzenberga, ministra vnútra Bacha, ministra spravedlnosti Schmerlinga a ministra financií P. Kraussa (Lit. 46, s. 21,  J.K.)

19.10.1849 Konala sa audiencia rusínskej delegácie u cisára Františka Jozefa I. Delegácia odovzdala cisárovi memorandum Pamjatnyk Rusynov Uhorskych. Menom delegácie tlmočil Viktor Dobrjansky panovníkovi hold Rusínov Uhorska a vyjadril potešenie nad víťazstvom „slávnych habsburských zbraní“. Zdôraznil tradičnú oddanosť Rusínov z Uhorska dynastii a ich nadšenie „ideou zjednoteného a silného Rakuska“, pre ktorú sú ochotní obetovať všetko. Na záver vyjadril nádej, že odovzdanie sa pod ochranu panovníka pomôže Rusínom k tomu, aby ich prosby boli vypočuté, tým skôr, keď nechcú nič iného iba slúžiť záujmom zjednotenej monarchie. Vo svojej odpovedi cisár hovoril s uznaním o vernosti „ruského národa“ a prisľúbil vypočuť jeho spravodlivé priania. Memorandum odovzdané cisárovi obsahovalo jedenásť bodov: 1. rozšírenie platnosti Ústavy 4. marca na Rusínov Uhorska  a uznanie rusínskej národnosti v uhorskej korunnej zemi; 2. vymedzenie rusínskeho územia; 3. zavedenie rusínskeho jazyka do škôl a úradov na tomto území; 4. menovanie úradníkov a učiteľov rusínskeho pôvodu a ich platové a postupové zrovnoprávnenie; 5. vydávanie novín v rusinštine; 6.preklad zákonov a nariadení do rusinštiny; 7. zrušenie obmedzenia tlače kníh cyrilikou; 8. zastúpenie rusínskej národnosti pri obsadzovaní dôstojníckych hodností v armáde a ústredných úradoch vo Viedni; 9. zriadenie inštitúcie rusínskych poľných kaplánov v tých vojenských útvaroch, v ktorých väčšina príslušníkov patrí k východnej cirkvi; 10. zriadenie rusínskeho gymnázia a právnickej akadémie v Užhorode a sprístupnenie Ľvovskej univerzity pre Rusínov z Uhorska; 11. pomerné zastúpenie Rusínov v úradoch tých okresov, kde tvoria Rusíni menšinu. A podobne mali byť zastúpené národnostné menšiny v okresoch (Lit. 46, s. 212, 213,  J.K.)

kon. októbra 1849 Viedenská vláda reorganizovala Uhorsko. Od Uhorska bolo oddelené Chorvátsko, Slavonsko a Sedmohradsko, ostatné územie kráľovstva bolo rozdelené do piatich vojenských okruhov zostavených z niekoľkých civilných okruhov. V severovýchodnej časti Uhorska bol vytvorený Košický okruh, ktorý sa skladal z troch civilných okruhov. Jedným z nich bol Užhorodský, zahrňujúci komitáty Ung, Bereg, Ugoča a Marmaroš. Hlavným administrátorom Užhorodského okruhu bol menovaný barón Ignaz von Villetz, jeho prvým referentom a vedúcim kancelárie bol Adolf Dobrjansky (Lit. 46, s. 213, J.K.).

15.11.1849 A. Dobrjansky pricestoval do Užhorodu a ihneď začal uskutočňovať opatrenia prospešné Rusínom. V mestách nariadil nahradiť maďarské nadpisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradovanie v rusinštine (Lit. 46, s. 213,  J.K.)

25.11.1849 A. Dobrjanský usporiadal v komitátnom dome v Užhorode slávnostnú schôdzu. K prítomným prehovoril po rusínsky, poukázal na predchádzajúcu nešťastnú situáciu pre Rusínov a na príchod nových časov. Prečítal text Ústavy 4. marca po rusínsky. Po maďarsky text prečítal A. Oros. Korešpondent Zorji Halýcjokoj zaznamenal:“Bol to prvý prípad, kedy náš ruský jazyk v tunajšom komitátnom dome nadobudol diplomatickú vážnosť a prvenstvo“. Administrátor barón Billetz činnosti A. Dobrjanské-ho neprekážal, pretože bola v súlade s Ústavou 3. marca (Lit. 46, s. 213,  J.K.)

od 1850 Pre Rusínov v Uhorsku Začali vychádzať noviny “Vistnik dlja Rusiniv Avstrijskoj deržavy”, ktorý vychádzal vo Viedni. (Lit. 10, str. 190, P.T.)

1850 A. Duchnovič presadil vyučovanie ruského jazyka, v skutočnosti varianty ruštiny, na prešovskom gymnáziu. Na Duchnovičove doporučenie začalo vyučovanie „ruského“ jazyka na akadémii v Košiciach, vydal prvý rusínsky literárny almanach vo forme kalendára Pozdravlenije Rusínov na god 1850. V ňom publikoval svoju slávnu báseň Vručanije, ktorej slova „Ja Rusin byl, jesm i budu, Ja rodýl sja Rusinom“ sa stali svojráznym krédom Rusínov. V tej dobe A. Duchnovič napísal druhú báseň, ktorú neskôr Rusíni uznali za svoju hymnu – Podkarpatskije Rusýny ostavte hlubokij son!“. V tom istom roku založil, v mesiacoch január – február, v Prešove kultúrny spolok Literaturnoje zavedenieje Prjaševskoje (1850-1853). Jeho úlohou bolo zjednotiť rusínsku literárne činnú inteligenciu, zriadiť tlačiareň s cyrilikou, vydávať  literárny časopis a založiť múzeum rusínskej kultúry (Lit. 46, s. 214,  J.K.).

február 1850 Mukačevská a prešovská eparchia opustili úradovanie v maďarčine a začali používať rusínštinu ako oficiálny jazyk. A. Dobrjansky vyhľadával vzdelaných Rusínov a dosadzoval ich do rôznych úradov okruhu. Proti tomu protestoval mukačevský biskup. Svoj protest zdôvodňoval tým, že postup Dobrjanského bude vzďaľovať Slovákov a Maďarov od gréckokatolíckej cirkvi. Pre ukľudnenie situácie museli I. von Villetz a A. Dobrjansky pristúpiť na požiadavky gréckokatolíckej hierarchie a dosadzovať na úradnícke miesta nielen Rusínov, ale i Slovákov a Maďarov, uniatov.

Dobrjanský svoj postup v obsadzovaní úradníckych miest zdôvodňoval tým, že Rusíni v rokoch revolúcie prejavili vernosť dynastii a v predrevolučných pomeroch nemali vôbec možnosť uplatniť svoje schopnosti. Veľmi mu oponovala zosadená úradnícka maďarská šľachta a dokazovala, že Rusíni nemajú právo hovoriť o nejakých zásluhách pre dynastiu. Maďarské noviny Magyar Hirlap obvinili Rusínov, že sú ako úradníci neschopní, bezcharakterní a menia plášť, ako sa im hodí. V revolúcii sa zúčastnili úplne s korytnickými úmyslami. Za týchto okolností boj o úradnícke miesta v užhorodskom okruhu prerástol v nacionalistické vášne s veľkou dávkou demagógie z oboch strán. Gréckokatolícke duchovenstvo šarišského a zemplínskeho komitátu sa

dožadovalo pripojenia k užhorodskému, Ruskému okruhu, aby Rusíni alebo skôr ich synovia, získali nové miesta v štátnej správe. Habsburskí úradníci neradi videli takúto aktivitu gréckokatolíckych duchovných v nerusínskom okruhu  a ostro proti nim zakročili. Gréckokatolícki farári michalovského okresu boli kvôli svojej žiadosti o pripojení k užhorodskému okruhu pozvaní do Nového mesta pod Šiatrom, kde boli napomenutí, pretože sa opovážili žiadať pre Rusínov rovnoprávnosť v štátnej správe (Lit. 46, s. 214,21,  J.K.).

február – marec 1850 Gréckokatolícke duchovenstvo v Zemplíne nebolo spokojné s tým, že jeho prvá žiadosť nebola prijatá s pochopením a pripravilo ďalšiu akciu, do ktorej boli zapojené i ostatné gréckokatolícke dekanstva v komitáte. Spísali petíciu Pamjatnoje pisanije Zemplinskich Rusinov a doručili ju komisarovi pre Uhorsko Karlovi Geringerovi. Petícia obsahovala požiadavky, „ktoré by sa mali  splniť v záujme ukľudnenia zemplinských Rusínov“. Autori petície žiadali zavedenie rusinštiny (ruského jazyka) v tých zemplínskych okresoch, kde žijú gréckokato-líci a Rusíni, žiadali menovanie rusínskych úradníkov, dodržovanie „ruských sviatkov“, aby ľud nepadal do neverectva, a o ľudové školstvo by sa mali starať štátni úradníci. V poslednom bode petície požadovali zlepšenie hmotného zabezpečenia duchovenstva, o ktoré sa musí postarať štát (Lit. 46, s. 216, J.K)

28.3.1850 Užhorodský okruh bol zrušený na základe rozhodnutia ministra Alexandra Bacha o likvidácii civilných okruhov v Uhorsku. Rusínska inteligencia označila tento krok za „katastrofu v Užhorode“. Bola to skutočná katastrofa pre oneskorené národné obrodenie podkarpatských Rusínov. Likvidáciou už raz vyčleneného rusínskeho územia zasadil bachovský absolutizmus zvlášť citeľnú ranu Rusínom (Lit. 46, s. 216, J.K).

1850 Gréckokatolíci zo Sobranského okresu a z okolia Vinného, žiadali Košický dištrikt, aby z ich dedín bola „ruština“ odstránená, lebo oni nie sú Rusi, ale Slováci. Podobne bolo aj so žiadosťou Šumiančanov a Bardejovčanov asi o 10 rokov neskôr. Gréckokatolíkov samotná gréckokatolícka hierarchia považovala za Rusínov, ktorí boli podľa nej viac alebo menej poslovenčení, keďže žili v susedstve so Slovákmi (Lit.5., str. 56, J.K.)

1850 Východoslovenské rusínske gréckokatolícke duchovenstvo označovalo stolice Spiš, Šariš a Zemplín (až po Nové Mesto pod Šiatrom), ale  aj Abov ako rusínske a malo snahu uvedené stolice pripojiť k užhorodskému Ruskému okruhu. Túto snahu podporovalo aj prešovské gréckokatolícke biskupstvo, ktoré prešlo v uradovaní na miestny „ruský“ (rusínsky) dialekt. (lit.5, str. 76, J.K)

1850 Ruský okruh bol zrušený, lebo Viedeň sa začala obávať stupňovania národných rusínskych požiadaviek, ktoré od počiatku nemala v úmysle realizovať, po zrušení rusínske aktivity začali upadať. Problém Rusínov spočíval v nízkom stupni národného uvedomenia. V prvej rovine sa to týkalo odcudzenia sa a dobrovoľná maďarizácia prevážnej časti inteligencie a ignorovaní rusínskych národných potrieb. V druhej rovine bol problém Rusínov etnicky sa jednotne identifikovať ako Rusíni, Rusi odmietali sa však hlásiť k Ukrajincom a nabádali Ukrajincov, aby sa neseparovali od Rusov,  netrhali a neseparovali tento národ tento národ. Etnicky sa však Rusíni s Rusmi nestotožňovali (lit. 5, str. 76, 77, 78, J.K.)

marec 1850 Zanikol užhorodský správny dištrikt. Jeho význam bol v tom, že  v Uhorsku Rusínov začali uznávať za osobitnú národnostnú skupinu s jej vlastnými politickými požiadavkami, ktoré uznávala aj viedenská vláda /Lit. 11, str. 144, J.K./

1850 Vznik Prešovského literárneho spolku „Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje/ – prvej  kultúrnej organizácie   karpatských Rusínov,  na čele ktorej  stál Alexander Duchnovič. Počas svojej 3 – ročnej existencie sponzorovala vydanie 12 publikácií /Lit. 11, str. 144, J.K./ Spoluzakladateľom spolku bol aj  prešovský biskup Jozef Gaganec. (pripomienka Mgr. J. Coraniča)

 

do 28.9.1850 Na základe Konštitúcie 4.9.1849 A. Dobriansky rozvinul v “Užhorodskom okruhu” širokú činnosť a aktivitu. Do škôl sa zavádzal rusínsky jazyk, na uliciach boli trojjazyčné nadpisy, mukačevský episkop a prešovský episkop Jozef Gaganec zavádzali v diecéznej administratíve rusínsky jazyk. Úspešne sa začal rozvíjať kultúrny život Rusínov. (Lit. 10, str. 184, P.T.)

28.9.1850 Na základe rozhodnutia ministra Bacha boli zrušené všetky “okruhy”, vrátane rusínskeho s centrom v Užhorode. A. Dobriansky bol premiestnený do Košíc. Toto označovalo koniec nádejí na autonómiu – “Užhorodská katastrofa”. Dosiahnuté výsledky v národnej a kultúrnej oblasti boli likvidované. To čo ostalo Rusínom z obdobia ich rozvoja bolo neveľké množstvo  literatúry a niekoľko úradníkov v štátnom aparáte. (Lit. 10, str. 184, P.T.)

1851 Vyšiel spis s názvom Hlas od Tatier od autora Sama Vozára v ktorom píše o pomenovaní dištriktov, že ich netreba nazývať „mŕtvo“ podľa hlavného mesta, ale „živo od národa“ – košický rusínskym a prešporský slovenským, čo v podstate zodpovedalo všeobecne akceptovanému etnografickému náčrtu Uhorska od J.V. Heuflera. (Lit.5, s. 27, J.K.)

1851 Gréckokatolícke duchovenstvo z Michaloviec sformulovalo Pamjatnoje pisanije emplinskych Rusinov v ktorom sa dožadovali zavedenia „ruštiny“ do tých okresov Zemplína, kde žijú gréckokatolíci a Rusíni a menovanie „ruských“ úradníkov. „Ruštinu“ chceli zaviesť  aj v Michalovciach, Strážskom, Trhovišti, Šamudovciach, Lastomíre, Falkušovciach, ktoré pokladali za rusínske. (Lit.5, str. 76, J.K.)

1851 Mukačevská gréckokatolícka biskupská eparchia okamžite využila zmenu vo Viedni voči národnostným menšinám v Uhorsku a odmietla odoberať rusínske literárne publikácie Duchnovičovho prešovského literárneho spolku. Zároveň prestala používať rusinštinu ako oficiálny jazyk a vrátila sa k latinčine (Lit. 46, s. 216,  J.K.)

1852 A. Duchnovič vydal učebnicu Sokraščonnaja grammatika pismenago russkago jazyka v jazyku, ktorý bol veľmi blízky vtedajšej literárnej ruštine. V tej dobe bol Duchnovič  učiteľom prešovského gymnázia, učil ruský jazyk rusínskych, slovenských a maďarských študentov (Lit. 46, s.217,  J.K.)

2.3.1853 Nariadením cisára bol zrušený Duchnovičov spolok Literarturnoje zavedenije Prjaševskoje. Spolok vydal 12 rusínskych kníh vrátane dvoch literárnych almanachov Pozdravlenije Rusinov na god 1851, 1852, Duchnovičovu učebnicu zemepisu Kraktkij zemljepis dlja molodych Rusinov 1851, katechizmus Litugičeskij katechyzys (zostavený Duchnovičom), modlitebný sborník Chlib duši ili nabožnyja molitvy i pjesni vostočnyja cerkvy pravoslavnych christijan 1851,ktorý sa stal najpopulárnejšou modlitebnou knihou rusínskych veriacich, a tiež Molytvenyk dlja ruskych ditej. Spolok založený Duchnovičom súčasníci porovnávali s Maticou českou, Maticou slovenskou a Maticou srbskou. Členmi literárneho spolku boli rusínski činitelia A. Dobrjansky, V. Dobrjansky, A. Rubil, Pavlovič, A. Baluďanský, N. Nagy, ale i významní predstavitelia slovenského národného hnutia B. Nosak-Nezabudov, B. Nosák, P. Kellner-Hostinský, J. Andráščik (Lit. 46, s. 217,  J.K.).

1854 A. Duchnovič vydal teoretickú prácu z odboru pedagogiky Narodna pedagogija v polzu

učylyšč i učitelej selskych. Bola to významná práca, v ktorej autor vyložil svoje názory na prípravu učiteľov pre rusínske školy a zároveň predložil ucelený návrh systému vyuky na základnej ľudovej škole (Lit. 46, s. 217,  J.K.)

1857 Narodil sa Emil Kubek v Štefurove, okres Svidník, gréckokatolícky kňaz, rusínsky  básnik, spisovateľ, jazykovedec a rodoľub, bojovník proti alkoholizmu, ktorý považoval za príčinu biedy a rodinného zla. Písal latinkou po rusínsky /Lit. 41, J.K. /

1857 Vyšla etnograficky pojatá práca Karla Freiherrn von Czoerniga s názvom Ethnograp-hie der Oesterreichischen Monarchie, ktorá mala tri zväzky. Autor tu uviedol aj počty Rusínov (Lit. 5, s. 81, J.K.)

1859 A. Duchnovič venoval vlastnú knižnicu kláštoru v Krasnom Brode s podmienkou, žebude prístupná širokej verejnosti. Tým vznikla na Podkrapatskej Rusi prvá verejná knižnica (Lit. 46, s. 218,  J.K.)

marec 1861 Konali sa prvé voľby do zemských snemov vrátane uhorského. Z radov Rusínov Uhorska boli zvolení Adolf Dobrjanský, Jurij Mikuš a Alexander Šeregeli. V predvolebnej kampani A. Dobrjanskij predložil ucelený národný program Rusínov: zriadenie rusínskeho vojvodstva podobného srbskému, zvolenie rusínskeho snemu, voľba biskupov podľa zvykov gréckych katolíkov, zriadenie podkarpatorusínskeho arcibiskupstva, zjednotenie komitátov obývaných Rusínmi do jedného celku, menovanie rusínskych úradníkov do vyšších miest, autonómny štatút rusínskeho územia (Lit. 46, s. 219,  J.K.).

apríl 1861 Na prvom zasadaní uhorského snemu skupina maďarských poslancov vytkla A. Dobrjanskému jeho pôsobenie ako komisára v ruských intervenčných vojskách v roku 1849, hanlivo ho označili za moskaľského vodcu a Pansláva. Iní poslanci vzniesli proti Dobrjanskému celkom absurdné obvinenie z podnecovania rusínskych voličov proti Maďarom, úradníkom, kňazom, dokonca i gréckokatolíckym, behom predvolebnej kampane, vychvaľovanie ruského cára ako ochrancu Rusínov a požiadali o preskúmanie platnosti jeho mandátu. Snemová mandátová komisia 30. apríla uznala poslanecký mandát Dobrjanského za neplatný „z dôvodu protizákonného správania behom predvolebnej kampane“. Dobrjansky obvinenie rezolútne odmietol, rozhodnutie mandátovej komisie označil za bezdôvodné a požiadal snem o dôkladné prešetrenie celej kauzy. Definitívne rozhodnutie bolo odložené, avšak Dobrjanskému nebolo povolené zúčastniť sa zasadania snemu (Lit. 46, s. 220,  J.K.).

6. 7. 1861 Mandátová komisia uhorského snemu prehlásila obvinenie vznesené voči Dobrjanskému za bezdôvodné, napriek tomu však snemový výbor zrušil platnosť jeho mandátu (Lit. 46, s. 220,  J.K.).

august 1861 Odpoveďou Dobrjanského na postup uhorského snemu bolo vydanie jeho pripraveného vystúpenia knižnou formou. V prvej časti brožúry Dobrjansky hodnotí vývoj v Uhorsku od začiatku 19. storočia. Jeho hodnotenie bolo silne ovplyvnené postupom maďarských politikov voči nemu. Činnosť maďarskej revolučnej vlády a zákony schválené maďarským revolučným parlamentom v rokoch 1848-1849 považoval za protizákonné a protiústavné. Z týchto zákonov bol ochotný uznať iba zákon o zrušení poddanstva. Idealizoval feudálne časy v Uhorsku. Podľa neho niektoré národy kráľovstva mali svoju samosprávu. V druhej časti brožúry Dobrjansky analyzoval postavenie Rusínov v Uhorsku. Poukazoval na politiku maďarizácie , systematicky realizovanú v Uhorsku od začiatku 19. st. Rovnoprávnosť národov podľa neho môže sa uskutočniť iba na územnom princípe. Navrhoval rozdelenie Uhorska v duchu austroslavizmu na päť národných okruhov (maďarsko-nemecký, srbský, rumunský, slovenský a rusínsky). Rusínske, slovenské, rumunské, srbské a maďarské župy navrhoval začleniť do jednotlivých okruhov so zvláštnymi súdnymi inštanciami. Brožúra Dobrjanského vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. V Paríži bola anonymne vydaná brožúra v ktorej anonymný autor (A. Dobrjanský) ostro kritizoval maďarskú národnostnú politiku (Lit. 46, s. 220,  J.K.)

dec. 1861 A. Dobrjanský mal iné názory na usporiadanie rusínskych záležitosti ako malo duchovenstvo. Rozhodol sa zostaviť nové memorandum a predložiť ho v čele rusínskej delegácie panovníkovi. K tomu však potreboval širšie splnomocnenie. Koncom roka rozoslal do jednotlivých rusínskych gréckokatolíckych farností tajný obežník, v ktorom prosil, aby jemu alebo inej spoľahlivej osobe poslali splnomocnenie pre odovzdanie memoranda panovníkovi. List bol koncipovaný v tvrdom rotimaďarskom tóne (Lit.46, s. 221, J.K.)

 

4.4.1861 Janko Francisci uverejnil v Pešťbudinských vedomostiach článok „Severoslovania v Uhrach, t.j. Slováci a Rusíni a krajinský snem uhorský“ v ktorom žiadal pre Slovákov a Rusínov spoločné riešenie ich národného postavenia v Uhorsku. 1. vydeliť Slovákmi a Rusínmi kompaktne obývané územie severného Uhorska ako ich autonómnu národnú oblasť a určiť jeho južné hranice, 2. zabezpečiť, aby na tomto území úradnou rečou na všetkých úsekoch verejného života slovenská alebo rusínska bola, 3. pre Slovákov a Rusínov zriadiť na ich národnom území národné cirkevné organizácie a v školstve všetkých stupňov zaviesť vyučovanie v ich materinskej reči, 4. zabezpečiť slobodné zakladanie národno kultúrnych, literárnych a vedeckých spoločností a ústavov a ich rovnaké dotovanie zo štátnych fondov, zabezpečiť aby Slováci a Rusíni mali právo v záležitostiach národnokultúrnych, školských hospodárskych a cirkevných slobodne zvolávať národné porady, snem, prípadne národné zhromaždenie (Lit.5, str. 11, 18, J.K.)

6.6.1861 Konal sa snem zástupcov slovenského národného života v Turčianskom Sv. Martine, bola sformulovaná požiadavka na utvorenie samosprávneho slovenského dištriktu – Okolia, vznikla otázka či vytýčenie územia našlo sympatie nielen vo vojvodstve, ale aj medzi Rusínmi, preto Jozef Miloslav Hurban predložil návrh že: „solidárne chceme stať ohľadom národnosti slovenskej s Rusínmi, Rumunmi, Srbmi, Chorvátmi, vzájomne brániť chcúc právo osobnosti národnej“. Francisci už pred zhromaždením uvažoval o probléme slovensko-rusínskych hraníc. (Lit. 5. str. 11-17, J.K.)

1861 Adolf Dobriansky podľa srbského vzoru požadoval vytvorenie karpatsko-rusínskeho vojvodstva zo stolíc, v ktorých prevládalo rusínske obyvateľstvo, žiadal vytvorenie rusínskeho krajinského snemu, uznanie práva na voľbu biskupov, vytvorenie rusínskej metropoly v Užhorode, biskupstva pre aj pre Marmaroš so sídlom v Chuste, v úradoch zastúpenie väčšieho počtu Rusínov, podľa počtu obyvateľstva a uznanie Rusínov ako osobitného politického národa. Snahy Slovákov a Rusínov vyšli naprázdno. (Lit.5, s. 79, J.K)

1861 i 1865 Po zrušení absolutizmu v Rakúsko-Uhorsku sa robili prvé slobodné voľby. Vznikol Makovický okres z 90 obcí, s troma obvodmi: Zborovský, Svidnícky, Bukovský. Voľby boli osobitne rušné preto, lebo jedným z kandidátov bol rusínsky národovec Adolf Dobrjansky, ktorého podporovala väčšina voličov Makovického okresu, to boli väčšinou Rusíni. Vo voľbách s výraznou prevahou vyhral. Podobne to bolo i v druhých voľbách 1865 roku. Ako poslanec uhorského snemu i člen národnostného výboru poukazoval na spoločenské pomery v Uhorsku a obhajoval ideu rovnoprávnosti všetkých národov /Lit. 16, str. ???, J.K./

1862 Alexander Duchnovič, Adolf Dobrjansky a prešovský biskup Jozef Gaganec založili spolok sv. Jána Krstiteľa „Obščestvo sv. Joanna Krestýteľa“ v Prešove, ktorého cieľom bolo vychovávať rusínsku mládež. Duchnovič a jeho generácia nevyriešili otázku spisovného literárneho rusínskeho jazyka a otázku národnej identity. A. Duchnovič písal cirkevnou slovančinou zmiešanou s miestnymi nárečovými výrazmi. Dobriansky a Duchnovič domnievali sa, že Rusíni v Uhorsku a Haliči tvoria jeden národ, zmieňovali sa o nich ako o Malorusoch, ktorí sú súčasťou „veľkého ruského“ národa. Väčšina gréckokatolíckeho duchovenstva a mladých seminaristov zostala imúnnou voči slovanským aspektom vlastnej kultúry, uprednostňovali rozhovory v maďarskom jazyku. Tragédiou bolo, že rusínske národné obrodenie sa spojilo s úsilím Habsburgovcov potlačiť revolúciu v Uhorsku. Mohlo žiť len dovtedy, kým Viedeň dominovala v politickom živote Uhorska  /Lit. 11, str. 145, J.K./

1862 V Abovskej a Zemplínskej župe v 107 obciach sa úradovalo v rusínskych dialektoch (lit.5, s. 21, J.K.)

1862 Vyšla práca Hermenna Ignaca Bidermanna s názvom Die ungarischen, ktora mapuje

sídla uhorských Rusínov. Autor hneď v úvode oddelil význam dvoch pojmov – „Rusín“ a „rusniak“. Pri pojme „rusniak“ uviedol, že tu nejde len o Rusínov alebo Malorusov, ale že tento pojem zahŕňa aj iných Slovanov – príslušníkov gréckeho rítu. Svoju prácu uzatvoril konštatovaním, že väčšiu časť obyvateľstva tvoria Rusíni v stoliciach Marmaroš, Zemplín, Berehovo, Ung a Šariš. Užská a Abovsko-turnianská stolice sú silne premiešané s Maďarmi Juh Šariša a Spiša silne premiešané so Slovákmi (Lit. 5, s. 82, 83, J.K.)

január 1862 Na Dobrjanského list o splnomocnenie z decembra 1861 takmer nikto neodpovedal a väčšina gréckokatolíkov sa postavila proti Dobrjanskému. Na jeho strane ostali iba dvaja kňazi, národní buditelia A. Duchnovič a A. Pavlovič. Užhorodská biskupská kancelária prehlásila, že považuje za protiústavné domáhať sa usporiadania rusínskych záležitosti vo Viedni a navrhovala čakať na zasadanie budúceho uhorského snemu, upozornili na protimaďarský obsah Dobrjanského listu a na stránkach maďarských novín sa od neho verejne dištancovali (Lit. 46, s. 222,  J.K)

19.1.1862 Peštianske noviny zverejnili Dobrjanského list o splnomocnenie v plnom znení. Redakcia vo svojom komentári zdôraznila, „pozitívny“ význam tohto listu, ktorého obsah „odhaľuje zámery radikálov z radov národnostných menšín“. Komentár redakcie mal provokatívny charakter a vyvolal vznik aféry okolo Dobrjanského listu (Lit. 46, s. 222,  J.K)

sept. 1862 V Prešove Duchnovič a Pavlovič za podpory prešovského biskupa Gaganca založili rusínsku kultúrno – osvetovú spoločnosť Občšestvo sv. Ioanna Krestiteľa. Predsedom spoločnosti bol zvolený A. Dobrjanský, jeho námestníkom Anton Rubij, tajomník kráľovského miestodržiteľstva v Budíne. Členmi spoločnosti boli významní rusínski činitelia na východnom Slovensku, spisovatelia a novinári. Spoločnosť zriadila v Prešove pre nemajetných študentov koľaj – Alumeneum (Lit. 46, s. 223, J.K) .

1863 Rusínsky politický činiteľ rusofilského smeru, pedagóg Jozef Rubij, mladší súčasník A. Duchnoviča, založil v Prešove mládežnícky kultúrno-osvetový spolok Obščestvo Andreja Pervozvannago. Štatút spolku mál výrazne proruský charakter. Názory J. Rubia sa sformovali počas jeho štúdií vo Viedni pod vplyvom ruského kňaza, slavisty M. Rajevského. Vedenie spolku malo úzke kontakty so Slovánskym výborom v Moskve a jeho predsedom, slavianofilom Nikolajom Popovom. Činnosť spolku vyvolala ostro odmietavú reakciu predstaviteľov gréckokatolíckej církvi v Prešove a Užhorode. Biskupi pohrozili prísnym trestom až uväznením. J. Rubij a členovia spolku sa formálne podriadili nariadeniu prešovského biskupa, zároveň požiadali M. Rajevského, aby neohlasoval  v ruskej tlači štatút spolku a ani sa nezmieňoval o jeho činnosti. V činnosti pokračovali pololegálne a založili spolkovú knižnicu (Lit. 46, s. 225,  J.K.)

 

1864 Zomrel Alexander Duchnovič, ešte pred rakúsko-uhorským vyrovnaním. Jeho smrťou sa   uzatvára  pomerne krátke obdobie rusínskeho obrodenia, ktoré malo viacero osobitosti, ktorými sa líšilo od národných obrodení ostatných národov a etník. Nevyriešila sa otázka etnicity a spisovného jazyka, organizovanosti, spolkov a hlavne chýbal národný program v ktorom by boli sformulované konkrétne národnopolitické ciele Rusínov, ktoré iné národnostné obrodenecké hnutia mali vypracované. /Lit. 33  str, 84, 89, J.K./

20.7.1864 Narodil sa Peter Gebej, gréckokatolícky kňaz, pedagóg, cirkevný historik, politický a kultúrny dejateľ na Podkarpatskej Rusi rusínskej orientácie. V 1915 člen Ústrednej komisie gréckokatolíckej cirkvi, odmietal madarizačnú politiku uhorskej vlády. Stal však na pozíciách  uhorského štátneho patriotizmu, v čase rozpadu Rakúsko-Uhorska sa angažoval v činnosti Užhorodskej národnej rady a v príprave kongresu Rusínov v Budapešti v decembri 1918. Na ČSR sa preorientoval až po nástupe boľševikov v Maďarsku a vytvorení Maďarskej republiky rád. V máji 1919 bol zvolený do Centrálnej ruskej národnej rady v Užhorode. 1922 zvolený za generálneho vikára a 1924 za biskupa Mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva. Presadzoval myšlienku osobitného rusínskeho národa, odlišného od Rusov i Ukrajincov (Lit. 5, s. 295, J.K.)

29.3.1865 V Prešove zomrel Alexander Duchnovič, vedúca osobnosť rusínskeho národného obrodenia, národný buditeľ – pedagóg, básnik, spisovateľ, etnograf, historik, publicista, vydavateľ a organizátor spoločenského a kultúrneho života Rusínov Uhorska. Jeho úsilie a snaha o pozdvihnutie kultúrnej úrovne a národného sebavedomia Rusínov našla iba obmedzený ohlas vtedajšej patriarchálnej spoločnosti. Po jeho smrti bola činnosť rusínskych spolkov vo východoslovenskom Prešove utlmená a úlohu rusínskeho centra dočasne prevzal Užhorod (Lit. 46, s. 226, J.K.)

1866-1867 V Užhorode začala svoju aktívnu činnosť spoločnosť Obščestvo sv. Vasilija Velikago. Predsedom spoločnosti bol zvolený A. Dobrjanský. Spoločnosť mala do 350 členov. Vzorom pre nich bola Matica Slovenska. Hlavnou úlohou bolo zabezpečiť farnosti mukačevskej a prešovskej diecézy učebnicami pre rusínske školy, vo vydávaní novín a literárnych almanachov a ročeniek. Od 1867 roku začala spoločnosť vydávať prvé rusínske noviny – Svet (1867-71) a prvú literárnu ročenku Mjasecoslov (Lit. 46, s. 226, J.K.)

1867 Začal vychádzať „Svit“ (Užhorod) – prvé karpatskorusínske noviny vydávané v karpatskej domovine Vznik dualistickej monarchie Rakúsko – Uhorska. Rakúsko sa riadilo vlastnými zákonmi vyhlasovanými parlamentom v Budapešti. Maďari mohli sami určovať svoje vzťahy k meninám bez akéhokoľvek zasahovania z Viedne. Základom uhorskej politiky sa stala formulácia zákona o „rovnosti práv národností“ – všetci občania Uhorska tvoria jeden národ, nedeliteľný, jednotný maďarský národ. Žiadna organizácia, reprezentujúca národnostnú menšinu, nemohla legálne jestvovať. V úradných a náboženských náležitostiach sa zaručovalo používanie materinského jazyka, toto sa však nikdy nezaviedlo do praxe.  /Lit  11, str.  146, J.K./

1867 Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa postavenie Slovákov a Rusínov sťažilo (Lit. 5, s. 21, J.K.)

1867 Duchnovič bol za prijatie ruštiny ako spisovného jazyka Rusínov, hoci stále sa pridržiaval názoru, ktorý si osvojil začiatkom päťdesiatych rokov, že Rusíni sú osobitnou národnostnou individualitou. Táto orientácia na ruštinu (veľkoruštinu) na obudla na východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi prevahu po rakusko-maďarskom vyrovnaní. /Lit. 33, str. 89, J.K./

3.5.1867 Narodil sa Juraj Lažo zástupca Rusínov, senátor v Národnom zhromaždení v rokoch 1920-1925, rusínsky roľník, verejný činiteľ proruskej orientácie. Po vzniku ČSR spolupracoval s Československou sociálnodemokratickou stranou a za ňu bol zvolený do senátu. V roku 1921 prestúpil rusínskej odnože Republikánskej strany Zemědelského a maloroľnického ľudu (Lit. 5, s. 185, J.K.)

17.11.1867 Narodil sa Anton, (Antonij, Antal) Papp, gr. kat. kňaz promaďarskej orientácie. V roku 1912 bol biskupom Mukačevského gr. kat. biskupstva. Počas I. sv. vojny nariadil používať namiesto cyriliky latinku v školských učebniciach, a to s maďarskou transkripciou, 1915-1916 juliánsky kalendár nahradil gregoriánskym. I napriek podpísaniu vernosti ČSR zotrval na nepriateľských pozíciách voči nej, veril v skorý návrat Podkarpatskej Rusi do Maďarska. V roku 1924 bol vyhostený z ČSR a odišiel do Maďarska, kde bol zvolený za apoštolského administrátora (Lit. 5, s. 97, J.K.)

1869 A. Dobrjanský bol zvolený za poslanca uhorského parlamentu, ale na prvom zasadaní bol opäť obvinený z „panslavistickej činnosti“ a zbavený poslaneckého mandátu (Lit. 46, s. 233,  J.K.)

1870 V Uhorsku bolo okolo 450 000 Rusínov z nich približne 18% žilo v prešovskom regióne. Rusíni tvorili iba 3% celkového počtu obyvateľov Uhorska. /Lit. 11, str.146, J.K./

do konca 1870 V Užhorode rozvíjal činnosť Spolok sv. Bazila Veľkého, vydávali noviny a knihy a v užhorodskom seminári sa vyučovalo v zopár učebných kurzoch po rusínsky. V prešovskom regióne nejestvovali žiadne rusínske inštitúcie ani nevychádzali publikácie. Jediný Adolf Dobriansky písal politické memoranda na svojom statku v Čertižnom, až kým ho neprinútili opustiť Uhorsko. /Lit. 11, str. 147, J.K./

 

1871 A. Dobrjanský vydal brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, teda zjednotenia predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou Rusou. Zopakoval tak svoj program z roku 1849. Brožúra vyvolala ostrú reakciu v maďarských politických kruhoch. Na A. Dobrjanského bol spáchaný atentát, pri ktorom bol ťažko zranený jeho syn. Po atentáte sa Dobrjanský stiahol na svoj statok v Čertižnom na Zemplíne a na politickom dianí v Uhorsku sa už nezúčastňoval. Mukačevský biskup Štefan Pankovič inicioval vnútorný „prevrat“ v Obščestve sv. Vasilija Velikago. Z vedenia spoločnosti boli vyhnaní A. Dobrjanský a I. Rakovský. Miesto nich dosadil gréckokatolíckych duchovných promaďarskej orientácie: župana Nehrebeckého a druhoradého podkarpatoruského činiteľa Markoša, ktorí ani neovládali rusinštinu (Lit. 46, s. 235, J.K.)

 

1871 V Podkarpatskej Rusi a v Prešovskom regióne bolo 350 škôl z rusínskym s vyučovacím jazykom a 265 maďarských škôl. /Lit. 32, str. 51, J.K./

 

1872 V Uhorsku bolo  473 rusínskych základných škôl (lit. 5, str.24, J.K)

1872 Prvé železničné trate prechádzajú karpatskorusínskym územím: Užhorod je spo­jený s ostatnou časťou Uhorska a trať Ľvov – Budapešť prechádza Lupkovským priesmykom (J.L.)

1874 Prešovský región mal 247 základných škôl, ktoré používali pri vyučovaní istú formu rusínčiny /Lit. 11, str. 148, J.K./

1874 Z celkového počtu 571 rusínskych škôl na Spišskú stolicu pripadalo 18, Šarišskú 100 a Zemplínsku  128 škôl./ Lit. 52,  str.33, J. Ch./

17.3.1874 Narodil sa Augustin Vološin, učiteľ, novinár, politik ukrajinskej orientácie. Od roku 1912 učiteľ na mužskom učiteľskom seminári v Užhorode, 1917-1938 bol riaditeľom seminára. Autor mnohých šlabikárov a učebníc. 1918 člen promaďarskej užhorodskej Uhro-ruskej národnej rady, marec 1919 predseda Ruského klubu, člen Centrálnej ruskej národnej rady, ktorá v máji 1919 odsúhlasila pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR. 1919-1920 člen Direktória Podkarpatskej Rusi , 1923-1939 stál na čele Kresťansko-ľudovej strany , 1925-1929 poslanec parlamentu ČSR, 26.10.1938 predseda autonómnej vlády Pokar. Rusi, 14.3.1939 vyhlásil samostatnosť Karpatskej Ukrajiny, zvolený za prezidenta (Lit. 5, s. 98, J.K.)

1875 Pod tlakom maďarizátorov A. Dobrjanský emigroval do Poľska, ktoré bolo súčasťou ruského záboru (Kongresovka). Šesť rokov strávil vo Varšave v rodina svojho zaťa, profesora Varšavskej univerzity Antona Budiloviča, zakladateľa Haličsko-ruskej spoločnosti a jeho predsedu, autora štúdie o národnostnej problematike podkarpatskej Rusi (Lit. 46, s. 237, J.K.)

1876-1882 Mikuláš Tóth bol biskupom gréckokatolíckej cirkvi. (J.L.)

Biskup Dr. Mikuláš Tóth (1876 – 1882)

Narodil sa 10. augusta 1833 v Mukačeve, kde jeho otec bol kantorom. Gymnázium a filozofiu ukončil v Satu Mare (Rumunsko). Biskup Vasilij Popovič ho poslal na teologické štúdiá do Budapešti. Za kňaza bol vysvätený 18. decembra 1857 a stal sa profesorom na budapeštianskej univerzite. V roku 1860 získal doktorát teológie. Bol spirituálom a profesorom teológie v Užhorode. V roku 1870 bol profesorom morálky v Budapešti a v roku 1873 mukačevským kanonikom a rektorom seminára v Užhorode. Prednášal Sväté písmo a morálku. Dňa 3. apríla 1876 ho Svätá Stolica menovala za prešovského biskupa. Vysvätený bol biskupom Jánom Pásztélyim 21. mája 1876. Biskup Tóth sa pustil s nezvyčajnou horlivosťou do práce na duchovnom a kultúrnom povznesení eparchie. Mal dostatok pastoračnej múdrosti, aby sa ubránil maďarizačnému tlaku, ktorý po Rakúsko – uhorskom vyrovnaní vyvinula maďarská vláda. Uvedomoval si, že je „jepiskopom Rusínov, a nie Maďarov“, a vystupoval rozhodne proti maďarskému jazyku v liturgii, zavádzal rusínsky jazyk do cirkevných škôl a postaral sa o zriadenie vlastného eparchiálneho seminára v r. 1881. Staral sa o mládež, siroty a chudobných, ktorým finančne pomáhal. Zároveň podporoval úsilie o vytvorenie gréckokatolíckej eparchie v Hajdudorogu (Maďarsko). Biskup Mikuláš Tóth zomrel náhle, 21. mája 1882, v deň 6. výročia svojej biskupskej vysviacky a v 49. roku svojho života. (Lit. 22, s. 31; Lit. 23, s. 87,195, P.T.)

 

27.6.1877 Narodil sa Teodor Rojkovič, rusínsky gréckokatolícky kňaz, verejný činiteľ.  Po r. 1919 až do zrušenia biskupstva  v r. 1950 kanonik gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove. Do r. 1918 sa angažoval v budovaní rusínskeho školstva, sám patril k rusínskemu smeru. Od októbra 1938 predseda znovuoživenej Ruskej národnej rady, ktorá rozvinula úsilie o pripojenie severovýchodného Slovenska k Podkarpatskej Rusi a posunutie hranice až po Poprad, 1939 RNR bola slovenskou vládou rozpustená. Redaktor tlačového orgánu RNR časopisu Prjaševskaja Rus, 1930-1933 redigoval Russkoje slovo, časopis gr. kat. biskupstva v Prešove (Lit. 5, s. 311, J.K.)

1880 Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove založilo Gréckokatolícky teologický Seminár, vyučovanie však viedli výlučne v maďarčine, v Prešovskom gréckokatolíckom biskupstve bola v roku 1880 zriadená  Gréckokatolícka (bohoslovecká) akadémia a bohoslovecký (kňazský) seminár (slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 12.9.1880) /Lit. 11, str. 147, J.K./, (pripomienka Mgr. J. Coraniča)

12.9.1880 V Prešove bola založená gréckokatolícka Vysoká bohoslovecká škola (Lit. 49, s. 101, I.R.)

1881 A. Dobrjanský sa vrátil z Varšavy, usadil sa v Ľvove a spolupracoval z haličskými rusofilmi (Lit. 46, s. 240,  J.K.)

1882 Uhorský ministerský predseda Kalman Tisza vyprovokoval súdny proces 12.6. – 29.7.1882 proti Adolfovi Dobrjanskému, jeho dcére Oľge Hrabarovej a niekoľkým haličským rusofilom. Všetci boli obvinení z velezrady a hrozil im najvyšší trest. Behom procesu však bolo preukázané  klamstvo „dôkazov“ K. Tiszy a všetci obvinení boli pozbavení viny. Na doporučenie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobrjanský natrvalo usadil v Innsbrucku. Jeho dcéra Oľga Hrabalová so svojou rodinou emigrovala do Ruska. Syn Oľgy Igor Hrabar, sa stal významným ruským impresionistickým maliarom, autorom prvých ucelených dejín ruského umenia, kustódom Treťjakovskej galérie v Moskve a zakladateľom ruskej reštaurátorskej školy (Lit. 46, s. 241,  J.K.)

1882 Adolf Dobriansky bol nútený opustiť Uhorsko /Lit. 11, str. 147. J.K./

 

1882-1911 Ján Vályi bol biskupom gréckokatolíckej cirkvi. (J.L.)

 

pribl. 1880-1890 Začiatok masového vysťahovalectva do USA, ktoré pokračovalo až do prvej svetovej vojny (J.L.)

Biskup Dr. Ján Vályi (1883 – 1911)

Narodil sa 22. septembra 1837 v malej dedinke Ovéncselö v Sabolčskej župe v Maďarsku, kde jeho otec bol kňazom. Gymnaziálne vzdelanie získal v Debrecíne, Užhorode a vo Veľkom Varadíne. V roku 1857 vstúpil do seminára v Užhorode. Biskup Gaganec ho 26. októbra 1865 vysvätil za kňaza a v roku 1869 získal doktorát teológie vo Viedni. Bol kaplánom v Sátoraljaújhelyi. V roku 1870 bol prefektom seminára v Užhorode, riaditeľom ústavu pre kňazské siroty a profesorom cirkevného práva a dejín. V roku 1870 bol menovaný za čestného pápežského kaplána. V roku 1873 bol menovaný za radcu Svätej Stolice a v roku 1878 sa stal titulárnym mukačevským kanonikom. Po predčasnej smrti biskupa Dr. Mikuláša Tótha bol Ján Vályi menovaný 11. októbra 1882 pápežom Levom XIII. Za jeho nástupcu. Biskupská vysviacka bola 20. mája 1883 v Užhorode. V snahe pozdvihnúť úroveň diecézy zakladal a podporoval rozličné diecézne ustanovizne. Roku 1891 dokončil obnovu a umeleckú výzdobu katedrály, zakúpil dva zvony a vybavil katedrálu cirkevnými rúchami. Prestaval a zmodernizoval alumneum, podporoval chudobné farnosti, kňazov, siroty a chudobných bez rozdielu náboženstva. Hoci sám ľúbil svoj rusínsky národ a obrad, maďarskí úradníci dokázali využiť jeho vplyv a osvetu na maďarizáciu Cirkvi na Podkarpatskej Rusi. Biskup Vályi žil mimoriadne skromne, aby mohol pomáhať iným. Zakladal mestské farnosti, napríklad v Bardejove, Sabinove, Levoči a inde. Pre prešovskú farnosť ustanovil farára, lebo dovtedy ju spravoval vždy jeden zo sídelných kanonikov. Košickej farnosti pomohol finančne dokončiť terajší farský chrám. Za svoje zásluhy bol vyznamenaný cisárom a Svätou Stolicou. Biskup Vályi nepodľahol politike maďarizácie. Zomrel 19 . novembra 1911. (Lit. 22, s. 32; Lit. 23, s. 196, P.T.)

29.6.1883 Sa narodil Nikolaj Beskid, rusínsky gréckokatolícka kňaz, publicista politický činiteľ, historik proruskej orientácie. Pracoval v archíve gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove , od 1908 tajomník prešovského biskupa Jána Valyiho, od 1912 vydával v Prešove časopis Golos russkago naroda, bol jedným zo zakladateľov Ruskej ľudovej strany (1921), predsedom vydavateľskej sekcie Spoločnosti A. Duchnoviča (Lit. 5, s. 235, J.K.)

31.8.1883 Narodil sa Alexaj Gerovský, novinár, rusínsky politický dejateľ s proruskou a monarchistickou orientáciou. 1915-1917 poradca ministra zahraničných vecí Ruska pre rakúske záležitosti.  V 20. rokoch 20 st. sa na Podkarpatskej Rusi snažil spojiť proruský orientovaných Rusínov a pravoslávnej cirkvi. Z ČSR bol vyhostený, odišiel do Juhoslávie, pôsobil v USA medzi rusínskymi krajanmi, tu založil agentúru KARUS (1936), 1935-1938 predseda Karpatoruského zväzu USA, 1937 inicioval Kongres podkarpatských Rusínov. Bol pravdepodobne v spravodajských službách viacerých krajín, a to aj nacistického Nemecka a hortyovského Maďarska. V r. 1938 podporoval autonomistické sily v ČSR, v septembri 1938 viedol v Budapešti rozhovory o odtrhnutí Podkarpatskej Rusi, po obsadení Podkarpatskej Rusi Maďarskom sa vrátil do USA, v čase 2. sv. vojny listom požiadal Stalina o pripojenie Podkarpatskej Rusi k ZSSR, lebo veril v premenu ZSSR. (Lit. 5, s. 340, J.K.)

17.3.1885 Narodil sa Jozef Zorvan,  generálny vikár. Teologické štúdia dokončil v Prešove, od 1907 učil dva roky na učiteľskom ústave Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva, 1909-1918 správca farnosti v Hradisku, 1918-1950 pôsobil v Klenove, okr. Prešov, organizoval divadelných ochotníkov, kurzy ovocinárstva, včelárstva a pod., 1941   prvý predseda Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach, od. 1940 generálny vikár pre slovenských gréckokatolíkov v Prešovskom biskupstve, od. R. 1950 žil v Lomničke a v Poprade (Lit. 5, s. 314, J.K.)

2.12.1886 Narodil sa  Hryhorij /Grigorij Ihnatij Žatkovič, právnik, politik. Do politiky sa zapojil až v r. 1918, keď ho oslovila Americká národná rada Uhro-Rusínov, aby ako právnik znalý amerických právnych pomerov pripravil memorandum pre amerického prezidenta W. Wilsona s požiadavkami na riešenie ďalšieho osudu Podkarpatskej Rusi. Rusínov chápal ako osobitný národ, v 30 rokoch zmenil svoj názor, pokladal ich za časť ruského národa. S T.G.Masarykom rokoval o pripojení Podk. Rusi k ČSR, túto alternatívu podporil aj na mierovej konferencii v Paríži a medzi rusínskymi politikmi na Podk. Rusi a severovýchodnom Slovensku. 1920–1921 prvý guvernér Podk. Rusi . Na funkciu rezignoval a vrátil sa do USA a tu stál na protičeskoslovenských pozíciách až do 2. sv. vojny. Protestoval proti pripojeniu Podk. Rusi k ZSSR v r. 1946, zomrel 26.3.1967 (Lit. 5, s. 107, J.K.).

1886 A. S. Petruševič objavil „Pieseň o obraze Klokočovskom“ v chráme v obci Malý Lipník, v prešovskom biskupstve Šarišskej stolice, pôvodne pieseň bola zapísaná v zborníku duchovných a náboženských piesní v „Bohohlasnyku“, ktorý  podľa signifikácie patril chrámu sv. mučeníka Dimitrija v dedine Kamienka. Historická pieseň o zázračnom slzení ikony Matky Božej v klokočovskom chráme v roku 1670, ktorá podľa legendy plakala nad trýzneným národom pod tlakom protestantských represálií na Zemplíne v Užskej stolici a iných oblastiach horného Uhorska. Rusínski tvorcovia piesne prevzali oznamovací motív a formu piesne zo západu, od Slovákov. Medzi paralely rusínskych a slovenských piesní patria  motívy Boha.  /Lit.  34, str. 95,96, 98, J.K./

17.7.1888 Narodil sa Pavel Peter Gojdič, gréckokatolícky kňaz, cirkevný hodnostár. 1911 ukončil teologické štúdia, potom pôsobil na viacerých miestach, 1919 riaditeľ biskupskej kancelárie u správcu biskupstva M. Rusnáka, 1922 prišiel do kláštora otcov baziliánov na Černečej hore pri Mukačeve, neskôr sa podieľal na reformovaní radu baziliánov, 1926  apoštolský administrátor Prešovského biskupstva, 1927 harpašský titulárny biskup, 1939 apoštolský administrátor Mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku, podporoval rehole východného obradu, posledný sídelný prešovský biskup, aktívne sa zastával národných práv Rusínov. Na začiatku 50. rokov 20. st. odmietol prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, 1951 odsúdený komunistickým režimom na doživotné väzenie, zomrel vo väzení v Leopoldove (Lit. 5, s. 314, J.K.)

1890 V Haliči žili Poliaci, Rusíni, Židia i kolonisti. Západnú časť Haliče osídľovali Lemkovia, východnú, Bojkovia a Huculi. Za rusínske mesta boli  považované mestá: Gribov, Gorlice, Žmigorod, Dukľa, Rimanov, Novotanec,  Bukovsko. Známe minerálnymi vodami boli rusínske obce: Ščavnica, Krinica a Ivonič. Rusínske obce boli i v Transylvánii, mena mali prídavok – orosz. K rusínskemu jazyku sa prihlásilo 2.826.262 obyvateľov v strednej Európe. V tom čase v Haliči bolo 1.868 rusínskych škôl. Obyvatelia sami seba nazývali Rusínmi alebo Rusnákami. Bojkovia sa rečou odlišovali  od  Lemkov a Huculov /Lit. 18, str. 776, J.K./

 

1891 Kňaz Alexis Tóth z Minneapolisu pripojil svoju gréckokatolícku farnosť k Ruskej pravoslávnej cirkvi, čo bolo začiatkom hnu­tia “návrat k pravosláviu” v USA. V roku 1994 bol A. Tóth  Pravoslávnou cirkvou Ameriky vysvätený   na sv. Alexisa (J.L.)

1892 V časopise ministerstva národného vzdelávania v Petrohrade ruský historik Alexej Leonidovič Petrov uverejnil článok s názvom Zamitki po ugorskoj Rusí v ktorom uviedol, že ľud i inteligencia v Uhorskej Rusi vedia len o rozličnosti náboženstva, ale nie o rozličnosti jazykov a národností, pre obyvateľstvo nebola rozhodujúca národnosť, ale konfesia. (Lit.5., s. 39, J.K.)

1892 Vznik  najstaršej  rusínskej  organizácie v USA – gréckokatolíckej únie „Sojedinenije grekokatolíčeskich bratstv“ a jej tlačo­vého orgánu pod názvom „Amerikánskyj russkyj viestnik“ (J.L.)

1895 Gréckokatolícke biskupstvo v Prešove založilo V Prešovskom gréckokatolíckom biskupstve bol zriadený Učiteľský seminár v Prešove, vyučovanie však viedli výlučne v maďarčine /Lit. 11, str. 147, J.K./ Učiteľský ústav s internátom (lat. Accademia Pedagogica, tzv. Preparandia), (pripomienka Mgr. J.Coraniča)

1895 Hrihorij Kupčanka vydal prácu s názvom Bukovina i jeji russky žiteli (Lit. 5, s. 84, J.K.)

18.11.1895 Narodil sa Dudáš Andrej, právnik, verejný činiteľ. Po skončení právnickej fakulty na UK v Bratislave pôsobil na viacerých miestach v štátnej správe. 1940-1944 bol šarišsko-zemplínskym županom, 1943 vládnym radcom. Pochádzal zo Starej Haliče neďaleko Lučenca , no 5 rokov pôsobil ako okresný náčelník v Starej Ľubovni a tam mal možnosť preniknúť do slovensko-rusínskeho prostredia a jeho problematiky. Nadobudol presvedčenie, že rusínsku otázku vyvolali Maďari, a že Rusíni sú en gréckokatolíckymi Slovákmi, ktorých dlhé roky spútavalo gréckokatolícke náboženstvo, izolovalo ho od ostatného slovenského ľudu a preto sa nerozvíjala jeho reč a zaostala za vývojom slovenského jazyka. Kým do roku 1919 „rusínsky kvas“ nemal voľný priebeh, lebo podľa Dudáša, ho potláčala Budapešť ako pre ňu nebezpečný panslavistický prvok, po roku 1919 dostal voľnosť a v roku 1930 hlásenia sa Rusínov ku svojej národnosti podľa Dudáša nebolo spontánne, ale bola to zásluha zmaďarizovaných gréckokatolíckych farárov (Lit. 5, s. 294, 295, J.K.)

1896 Hrihorij Kupčanka vydal prácu s názvom Galičina i jeji russky žiteli (Lit. 5, s. 84, J.K.)

1897                 Hrihorij Kupčanka vydal prácu s názvom Uhorská Rus. Hneď v prvej časti definoval hranice Uhorskej Rusi, ktorá hraničila s Bukovinou a Haličou, a tieto hranice zodpovedali politickým hraniciam medzi Uhorskom a Predlitavskom, podobne ako Bidermann aj Kupčenko spochybnil štatistické údaje z roku 1857 a priklonil sa k názoru o väčšej početnosti Rusínov v Uhorsku (Lit. 5, s. 84, J.K.)

1897 V Nowom Saczi je otvorená prvá  inštitúcia pre potreby Lemkov  „Russka bursa“ (J.L.)

kon.19. a zač.20.st.    Spisovatelia a kultúrni činitelia prešovského regiónu boli nútení tvoriť v izolácii a publikovať tam, kde to bolo možné, v Užhorode, alebo vo Ľvove, v susednej Haliči. Spomedzi najznámejších rusínskych spisovateľov v Uhorsku boli Alexander Pavlovič /1819 – 1900/, Anatolij Kralický /1835 – 1894/, Július Stavrovský – Popradov /1850 – 1899/, Ivan Danilovič Korytňanský /1834-1895/, Ivan Kizak /1856 – 1929/, Emil Kubek  /1859 – 1940/. Všetci boli gréckokatolícki kňazi.  Učiteľ bol Ján Polivka /1866 – 1930/. Najvýznamnejším z prešovského regiónu bol univerzitný profesor Anton Hodinka /1864 – 1946/. Pavlovič a Stavrosky – Popradov ostali prešovskom regióne, kde slúžil v malých farnostiach. Všetci iba pokračovali v rozvíjaní zásad vytvorených A.Duchno-vičom a A. Dobrianskym. Spolupracovali s rusofilmi Haliče. Nazdávali sa, že používaním ruštiny, jazyka svetovej veľmoci, môžu spomaliť pomaďarčovanie a asimilačné procesy  medzi Rusínmi. Odmietali úsilie  bádateľov – ukrajinofilov z Haliče Vladimíra Hnaťuka /1871 – 1926/ a Ivana Verchratského /1846 – 1919/, ktorí dúfali, že sa im počas študijných ciest podarí  vštepiť ukrajinské národné povedomie v prešovskom regióne a v Podkarpatskej Rusi. Podkar-patskí Rusíni tvrdo odmietali novú ukrajinskú ideológiu. Jeden z podkar-patských spisovateľov sa vyjadril:“ Na tejto strane Karpát nieto ani jedného vzdelaného Rusa,  ktorý by mohol byť zapálený za vaše nezávislé písmo (t.j. ukrajinskú  fonetickú abecedu) a snahy o nezávislosti. Medzi nami nemôže byť žiadnej spolupráce, tak ma nechajte na pokoji.“ Najhoršie bolo to, že  vzdelanci neprodukovali žiadnych ďalších vedúcich činiteľov. /Lit.11, str. 147,148, J.K./